Založit webové stránky nebo eShop
aktualizováno: 01.10.2013 16:52:39 

Ratková - rodný môj kraj....

Ratkovskí rodáci
Loading
Ratkovskí rodáci...
ONDREJ MIKLODA 
ratkovský rodák , autor jedenástich zväzkov reálií o Ratkovej,
patriot, pre ktorého bola  Ratková 
„stred vesmíru“
 
(Spomienky dcéry)
Môj otec, Ondrej Mikloda, sa narodil v Ratkovej a celý život ju miloval. Nebolo nijakej spoločnej príležitosti, na ktorej by nehovoril o svojom detstve a mladosti, prežitej v rodnej dedine.
Spolu s mamou v spomienkach plynulo prechádzali do ratkovského nárečia, vďaka čomu viem o jednu reč viac. Otec hovoril o Ratkovej s takým nadšením a láskou, že sme si aj my, čo sme sa tam nenarodili, želali byť Ratkovanmi. Pred priateľmi a spolužiakmi som nehovorila o Prahe, ktorú mám v rodnom liste, ale o Ratkovej, ktorú mám vďaka otcovi v srdci. Nikdy som však Ratkovú nevidela takú, aká v skutočnosti bola, ale takú, akú ju videl otec od svojho narodenia 15. júna 1928 do päťdesiatych rokov, kedy odišiel na štúdiá a vracal sa sem už len na prázdniny a dovolenky. Život v Ratkovej sa postupne menil, ale my sme to nevnímali, pretože sme sa pohybovali v spomienkach.
Kým ešte žili starí rodičia z maminej strany, mohla som si ešte čo-to zo starých čias vyskúšať na vlastnej koži - sódu vo fľašiach z hrubého skla zo sódovkárne, bitky husí na ulici, návrat kôz z pastvy, desivú latrínu za domom, ťahanie vody zo studne, kúpanie sa v plechovej vani uprostred kuchyne, praskanie dreva v šparhéte, drhnutie hrncov pieskom, mucholapky nad stolom, drevenú dlážku v starom kine, nedeľné zvonenie do kostola a babky na lavičkách pred domom, ktoré sa každému prihovárali... Keď starí rodičia pomreli a my sme predali starý váľkový dom s gangom, kde sme kedysi kŕmili mačky, skrývali sa pred slnkom či pred dažďom a kde sme mali výhľad na celý dvor, tak sa čaro Ratkovej rozplynulo. Zrazu sme ju videli takú, aká je dnes. Ale to je už iný príbeh...
Pre otca bolo detstvo prežité v Ratkovej najkrajším obdobím života. Napriek tomu, že žil v chudobe a na  všetkých fotografiách zo základnej školy vidieť bosé nohy a veľké záplaty na nohaviciach, tvrdil, že by svoje detstvo nikdy nevymenil. Neviem, či to zlé a smutné sa stratilo v bludisku pamäti, alebo či práve Ratkovej vďačil za svoj rozlet a ľudské kvality. V každom prípade bola Ratková preňho natoľko dôležitá, že jej  venoval pätnásť zväzkov pamätí, ktoré majú spolu stovky rukopisných strán. Jedenásť zväzkov je  venovaných priamo histórii tejto obce a zvyšné štyri zväzky sú osobnými  spomienkami na detstvo, rodinu, školské roky, kamarátov, dedinské zvyky, miestne postavy a figúrky i na svoju prvú lásku, Martu Kišovú, moju mamu. Nechcel, aby sa zabudlo na slávnu históriu obce, ktorá bola kedysi mestom s právom usporadúvať jarmoky, na jej bohatý kultúrny život a remeselnícku tradíciu. Svoje pamäti začal písať v roku 1980 ako obchodný pridelenec v Belehrade a písal až do roku 2000, pokiaľ mu to jeho zdravie dovolilo.  
...
Otcov otec Andrej Mikloda bol tiež rodák z Ratkovej, živil sa ako obecný kočiš a baník, mama Zlatica, pôvodom z Horehronia, sa starala o deti a privyrábala si príležitostnými prácami. Otec mal dvoch mladších bratov Emila a Julka, ktorý neskôr tragicky zahynul. Rodičia sa rozviedli, keď mal otec dvanásť rokov, ako sám spomína, bez hádok a stresov. Môj otec na základe svojho rozhodnutia ostal žiť v Ratkovej so svojím otcom. Mama sa neskôr znova vydala, usadila sa na Liptove a mala ešte dcéru Martušku. Otec poznal Ratkovú dokonale aj preto, že rodina nemala nikdy vlastné bývanie a trinásťkrát sa musela sťahovať tam, kde ich v rámci dediny prichýlili.
Svetlým bodom otcovho detstva bola ratkovská Meštianska škola, skutočný stánok vzdelania, ktorá mu rozšírila obzor. V spomienkach vyjadroval obdiv pedagógom, ktorí boli váženými osobnosťami. Tí podnietili v otcovi prirodzenú túžbu po vzdelaní a z priemerného školáčika ľudovej školy sa postupne stával výborný študent meštianky. Tam prejavil aj svoj výtvarný talent a mnohé vývesné tabule ratkovských obchodov pochádzali z jeho rúk. Táto šikovnosť mu priniesla aj prvé zamestnanie – úradníka na Lesnej správe v Ratkovej. Po dvoch rokoch sa mu podarilo dostať na Drevársku fakultu Vysokej školy drevárskej a lesníckej v Košiciach a vo Zvolene. Do Ratkovej sa však vracal tak často, ako len mohol, nielen kvôli svojej láske, ale aj kvôli čulému športovému i kultúrnemu životu. Aktívne sa zapájal do prípravy bálov a kabaretov, hrával za Ratkovú futbal i šach. Preto venoval niektoré zväzky svojho diela práve kultúre a športu. V roku 1954 sa s Martou oženil, svadbu mali v Ratkovej v evanjelickom kostole. O dva roky neskôr sa narodil Julo, môj starší brat. Pre rodičov to bola ťažká skúška, pretože museli zvládnuť jeho chorobu, zapríčinenú nesprávne vedeným pôrodom v hnúšťanskej nemocnici.
Treba ešte podotknúť, aj keď na to dnes ľudia nie sú hrdí, že otec ako devätnásťročný vstúpil do Komunistickej strany a po skončení štúdia pracoval na Okresnom výbore KSS v Revúcej. V roku 1959 až 1962 študoval zahraničný obchod na Vysokej škole politickej v Prahe. Po absolvovaní nastúpil do podniku zahraničného obchodu Ligna v Prahe, kam sa presťahovala aj moja mama a brat. Ja som sa tam narodila v roku 1964. Po vzniku Československej federácie v roku 1969 sme sa presťahovali do Bratislavy, kde otec pomáhal zakladať podnik zahraničného obchodu Drevounia, v ktorom sa stal roku 1974 generálnym riaditeľom. Tieto roky intenzívne cestoval do zahraničia. Vtedy som mu zazlievala, že sme nikdy nešli na dovolenku k moru, ale vždy len do Ratkovej a na Podbánske, kde sme sa dlhé roky stretávali s rodinou Laca Farkaša, takisto rodáka z Ratkovej. Otec nebol nijaký cestovateľský dobrodruh, o to viac si vážil domov a krásy Slovenska. Pravdupovediac, zodpovedné funkcie ho značne psychicky vyčerpávali. Bol to človek s jemnou a citlivou povahou, tolerantný a nekonfliktný. Nikdy nebol autoritársky typ človeka, ani voči nám deťom, ani voči kolegom v práci. Vôbec nechápem, ako mohol robiť riadiaceho pracovníka. Asi mu pomáhal jeho humorný nadhľad, ktorým zvykol zľahčovať ťažké situácie. Raz sa priznal, že keby si ešte raz mohol vybrať, radšej by robil pokojnejšiu prácu vo sfére kultúry v nejakom menšom mestečku. Veď aj jeho záujmy značne súviseli s kultúrou a umením – obľuboval film, bol zrejme prvým a jediným predplatiteľom časopisu Kino v Ratkovej od roku 1945 do roku 1949. Vždy mal prehľad o premiérach filmov a divadelných predstavení, o nových knihách, o koncertoch a hudobníkoch. Rád čítal poéziu, krásnu i historickú literatúru, humoristické knihy. V neskoršom veku už síce nekreslil, rád však majstroval z dreva a opracovával samorasty. V roku 1980 ho vyslali ako obchodného pridelenca na veľvyslanectvo do Belehradu, kde s mamou prežili tri roky. Potom nastúpil ako námestník do podniku zahraničného obchodu Kerametal, kde zotrval do dôchodku, na ktorý sa už značne tešil, aby sa mohol naplno venovať písaniu pamätí. Venoval sa im prakticky každý deň aspoň hodinu, veľa času potreboval aj na získavanie a štúdium podkladov a dokumentov. Mnohé zozbieral priamo v Ratkovej. Otec všetko písal na písacom stroji, čo je dnes nevýhodou, pretože jeho pamäti existujú len v jednom exemplári. Zatiaľ sme nenašli vhodný spôsob, ako tie stovky strán dostať do elektronickej podoby, aby sa mohli šíriť pre všetkých milovníkov histórie a Ratkovej zvlášť.
S písaním sa ponáhľal do posledných chvíľ života, ale svoje dielo dokončiť nestihol. Posledné roky sa venoval najmä osobným spomienkam na detstvo a rodinu. Chcel ešte spracovať ľúbostnú korešpondenciu medzi ním a mamou z čias, keď ich rozdelili štúdiá. Tieto osobné pamäti azda najlepšie vystihujú skutočný život v Ratkovej s drobnokresbou všedného dňa, s množstvom smutných i groteskných príbehov, so spletitosťou životných osudov a medziľudských vzťahov.
Otec zomrel 8. septembra roku 2000 vo veku 72 rokov. Dodnes si na ňom vážim, že napriek biednym pomerom, v akých žil, dokázal vyťažiť z ratkovského života to najlepšie, vyštudovať dve vysoké školy a ostať skvelým človekom.
Ostali po ňom nasledujúce knižky:
  1. Ratková. Osobnosti v histórii obce. (1992)
  2. Ratková. Kultúrno-spoločenský život. (1992)
  3. Ratková. Telovýchovná a športová činnosť. (1992)
  4. Ratková v tlači a fotografii. (1997)
  5. I. Ratkovské kabarety a estrády 1945-1957. (1985)
  6. II. Ratkovské kabarety a estrády 1945-1957. (1985)
  7. Pamätná kniha obce Ratkovej. (1990)
  8. Príspevok k dejinám školstva obce Ratkovej. (1990)
  9. I. Ratkovské kuplety, II. O povodni Ratkovské L.P. 1845 (1996)
  10. Ratková. Príspevok do obecnej kroniky. (1990)
  11. Ratková. Obyvateľstvo – nárečie. (1992)
Ivana Bánová r. Miklodová, 2007
 
Epilog Ondreja Miklodu autora jedenástich kníh o Ratkovej.

PÁR SLOV NA ZAMYSLENIE.
 
 
Nesmierne ťažko sa mi píšu tieto vety, ktoré akoby predznamenali moju rozlúčku s Ratkovou. Narodil som sa tu a vyrastal, a ako napísal môj zať: „ pre neho bola vždycky stredom vesmíru“. Boli časy, ani nie tak dávno, keď som si prial spočinúť v ratkovskej zemi, až dotikajú hodiny môjho života.  
 
Spisy, ktoré som o nej napísal a materiály, ktoré som pozbieral, sa rozrástli na stovky strán. Neboli pre mňa rozhodujúce ani výdavky na stovky fotografii, ani na zviazanie do kníh. Hlavne, že sa mi darilo zachovať pre budúcnosť podoby Ratkovej, jej bohatý kultúrny, historický a spoločenský význam.  
 
Pre to, čo som pre históriu Ratkovej urobil, sa ma zvlášť bolestne dotýka jej dnešný úpadok. Prenasledujú ma myšlienky. Malo to všetko zmysel? Pre koho som to všetko spísal? Akási malá nádej svitla pred rokmi, keď do ratkovskej doliny herec Jozef Adamovič so svojim stádom kôz a veľkými plánmi na pozdvihnutie obce. Držali sme mu palce, moja dcéra a zať písali o jeho zámeroch v novinách články s úmyslom povzbudiť jeho činnosť. Aj tu však čoskoro prišiel úpadok. Nebolo zodpovedných ľudí ani na pasenie kôz a Adamovič postupne „odchádzal“. Myšlienka zostala. Chopil sa jej ratkovský rodák Julo Pervan, hoci dôchodca, ale energický a výkonný človek. Žiaľ, ťažká mozgová príhoda mu zabránila ďalej v jeho aktivitách pokračovať. Ešte je tam podnikateľ Zrak so svojim švagrom  Ondrejom Gallom, na oživenie celej dediny je to málo. A pribúdajúci rómsky živel vždy žil z  podstaty a  nemal záujem na napredovaní. Iných mladých ľudí tam niet tých pár penzistov obec nevytrhne.  
 
Zistil som štúdiom historických i súčasných materiálov , že Ratková už nemá budúcnosť, že sa zaradila medzi obce, ktoré zničila centralizácia obyvateľstva „ do panelákov „ a nikto sa do prázdnych rodičovských domov nevráti.“  
 
Nech mi rodáci ak nejakí zostanú, odpustia pesimistický  tón mojej rozlúčky s obcou, ktorú som mal a mám nesmierne rád. Na krásnu mladosť, ktorú som v nej prežil, nikdy nezabudnem. A čo sa týka budúcnosti Ratkovej – kiež by som sa mýlil.                                            
                                Ondrej M i k l o d a .v.r.
 
 
 
 
 

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

 
 
                                                                                                       
 
 
 
TOPlist