Založit webové stránky nebo eShop
aktualizováno: 01.10.2013 16:52:39 

Ratková - rodný môj kraj....

Súmrak remesiel v Ratkovej
Loading
.
Vojtech Bradovka                                                        
 
Súmrak remesiel v Ratkovej.
Nostalgické spomienky  

 Prvá písomná zmienka o obci je z r. 1413.  Vrchol svojho rozvoja dosiahla obec v prvej polovici 19. storočia. V r. 1837 mala 1615 obyvateľov ( 310 remeselníkov, 116 tovarišov). Prevažne garbiari, čižmári, súkenníci, plátenníci a pod. Svoje výrobky chodili predávať najmä na „dolnú zem“. Úpadok obce začal v druhej polovici 19. storočia, keď sa Ratková ocitla mimo výstavby siete železníc v c. k. monarchii. Definitívny zánik tradičných remesiel nastal po roku 1945. Majstri remesiel hľadajúc trvalý a istejší zdroj príjmov sa zamestnali v rôznych okolitých podnikoch.  Ratková v Gemeri podľa sčítania v r. 2001 mala 494 obyvateľov.
 T. č. (v r. 2009) sa už v Ratkovej žiadne tradičné remeslo nezachovalo
 
  
 
V čase môjho dospievania v tridsiatych rokoch prvej ČSR a v rokoch vojnového Slovenského štátu, ešte bolo v obci niekoľko remeselníkov. Tí sa však už nedokázali prispôsobiť rozvoju priemyselnej výroby. Vtedajší remeselníci boli vyučení tradičným spôsobom len u domácich majstrov. Na vandrovku za novými skúsenosťami sa už nechodilo, ako to bolo kedysi pravidlom za existencie cechov.
Pre mňa vtedy, ako dospievajúceho chlapca bolo veľmi zaujímavé navštevovať dielne niektorých remeselníkov. Dodnes si živo predstavujem zručnosť majstrov, ktorú som mal možnosť vidieť v ich „míheloch“. Používali tradičné, ručné pracovné postupy. Veľa fortieľov som od nich odpozoroval.  Aj dnes mnohé poznatky využívam pri domáckom majstrovaní vo svojej amatérskej dielničke.
Môj  obdiv a vzťah k remeslám ma viedol k napísaniu týchto spomienok na niektorých ratkovských remeselníkov ktorých som osobne poznal. Dedinskí majstri vtedy už pracovali väčšinou len sami bez pomocníkov či tovarišov.   Aj učeň bol u nich zriedkavosťou. Remeslo už sotva stačilo na obživu, ktorá sa preto vylepšovala skromnou úrodou z políčok málo úrodného ratkovského chotára.
Tieto moje spomienky nechcú byť popisom technologických postupov remeselných činností. Sú to len útržkovité dojmy z ich dielní ktoré si pamätám. Vždy ma bavilo pozorovať ľudí pri tvorivej činnosti.  Dodnes ma fascinuje pohľad na zručnosť dobrého remeselníka pri jeho práci.
 
 
 
Jazyková príprava
 V Ratkovej bývalo pravidlom, aby chlapec bol vyučený nejakému remeslu, aj keď ho nevykonával, a ostal doma pracovať na gazdovstve. Kto bol vyučený remeselník mal v hierarchii obecného spoločenstva väčšiu vážnosť. V tzv. „lepších“ rodinách sa deti dávali na „čäry“ do nemeckých rodín v spišských dedinách na osvojenie nemeckého jazyka. Výmenný pobyt žiakov medzi slovenskými a nemeckými rodinami bol v piatom, alebo šiestom ročníku ľudovej školy. Ja som absolvoval takýto výmenný pobyt v školskom roku 1935-36 v Podtatranskej obci Nová  Lesná.
Záhlavie vysvedčenia Jána Dudu z Ratkovej
zo šiesteho ročníka ľudovej školy v Milbachu na Spiši z r. 1922
 
 
Okruh mnou navštevovaných remeselných dielní začínal v našom spoločnom dvore.
 
Otcova obuvnícka dieľňa.
 „Šusterský míhel“ bola malá miestnosť v osobitnej budove na dvore. Jedinou mechanizáciou bol šliapací obuvnícky šijací stroj, tzv. ľavoramenná Singerka na zošívanie zvrškov obuvi..
Drevené kopytá v polici, a na „banklu“ (verpánku) nakopený „vercajg“ tvorili skromný inventár pracovných nástrojov.,
Otec topánky robil, alebo opravoval doslovne na kolenách, sediac na trojnožke. Medzi fortielne práce patrilo prišívanie „závrškov“ (záplat) na deravé čižmy, dratvou vťahovanou dvomi ihlami proti sebe. Problémom bolo trafiť ihlou z vnútra čižmy do šidlom vypichnutej dierky v záplate, alebo zabiť do podošvy drevený „cvešok“ jediným úderom šusterského kladiva, tak aby sa nezlomil. Ručne šité kapce „botoše“ sa robili cez leto. V jeseni ich chodila mama predávať na jarmoky do Tornale, alebo Rimavskej Soboty. Na tieto cesty si viaceré ženy obuvníkov spoločne najímali taxík. Vysoké náklady na dopravu boli neúnosné a remeslo upadalo. Obuvníkov v Ratkovej bolo viacej. V skutočnosti však už len živorili.Toto remeslo ma nelákalo, ale rád som sedával pri otcovi v „míhelu“ a počúval jeho vyprávanie o veciach veselých i vážnych. Najmä keď večerami sa tu schádzali aj susedia a známi na kus reči.
 ***
 Keď ratkovskí obuvníci neboli schopní svojou ručnou prácou konkurovať Baťovej priemyselnej výrobe, začal otec podnikať s vlastným nákladným autom ako autodopravca. 
Ani toto podnikanie, ktoré bolo viazané na koncesiu však nebolo úspešné. 
 
 
Po zrušení koncesie bol zamestnaný na Lesnej správe v Ratkovej
Otec ako šofér osobného auta „TATRA “u Lesnej správy.
 
 
 
Ženské krajčírstvo mojej mamy v našom dome.
 
Keď otcove obuvnícke remeslo a následné podnikateľské aktivity v nákladnej doprave neboli úspešné. rodina sa zadĺžila . Mama mala viac podnikateľského ducha a zarábala na živobytie šitím.Vybavila si živnosť. Získala si klientelu najmä z rodín banských úradníkov zo Sirka a Železníka,. Bola vynaliezavá a a dokázala aj zo zvyškov a starých šiat vytvoriť kreácie, a udržať si zámožnejšie i menej solventné zákazníčky. Dielňou bola priestranná kuchyňa s veľkým stolom uprostred, a so šijacim strojom zn. „Minerva“ pri okne. Mala prvá v dedine elektrickú žehličku, čo v tých časoch bolo vecou prestíže a predmetom obdivu žien, ktoré žehličky ohrievali dreveným uhlím.
V čase prosperity brala do učenia dievčatá z okolitých dedín. Bola nielen odborníčkou v remesle, ale aj dobrým psychológom. Vedela v kolektíve dievčat udržať dobrú rodinnú pohodu. Dievčatá popri osvojovaní remesla ochotne vypomáhali aj pri prácach v domácnosti. Aj po vyučení násčasto navštevovali.
 
 
 Mama a dievčatá učnice  pred našim domom,   r. 1930
***
Nepísaným pravidlom bolo, že dievčaťu ktoré sa u nás vyučilo, patrilo ušitie svadobných šiat zadarmo. Pochopiteľne na oplátku bola mama pozvaná na svadbu ako čestný hosť. Brávala tam so sebou aj mňa.
Zvláštnou technológiou bolo skladanie látok na sukne tzv. „plisírovanie“. Medzi dvomi špeciálnymi papierovými šablónami poskladaná látka sa nakrútila na tyč.  Ustálenie látky horúcou parou sa robilo vo vysokej plechovej nádrži na sporáku v kuchyni . To všetko sa robilo za bežného chodu domácnosti, ktorá mala len dve miestnosti; kuchyňu a izbu.
 
Šitie vylepšovalo zásobovanie domácnosti hlavne v rokoch druhej svetovej vojny. Vtedajšie skromné prídely potravín sa prilepšovali naturáliami, ktoré sa dojednali ako platba za šitie a prešívanie šiat, najmä od zákazníčok z gazdovských rodín.. Otec hovorieval: Na módu musä byč penäze, aj koby na chleba nebulo !
Otec vravieval: „Na módu musí byť aj keby na chleba nebolo.“
 
 
Krokavcove garbiarstvo v v našom spoločnom dvore .
 
 V zadnej časti ich domu bola dielňa na finálne spracovanie už vyčínených koží. Na veľkom stole sa z rozprestretých koží škrabkami ručne zoškrabovali vrstvy blán a podkožného tuku. Menšie kože sa zoškrabovali na oblom kláte „štosákom“ Vypracované kože sa farbili na čierno kysličnikom železa, ktorý sa získaval tak, že v drevenom súdku sa močili vo vode hrdzavé železné predmety. Z času na čas nénika šúchacou kefou oškrabali z nich hrdzu. V tejto hrdzavej vode sa máčali hovädzie kože, čím sa zafarbili na čierno. Nakoniec sa napúšťali rybím tukom, „fištrónom“, aby boli vláčne. Smrdel tým celý dvor, ale akosi nám to nevadilo. Susedia to brali ako samozrejmosť ktorá patrí k remeslu.
 
Máčanie a vylúhovanie surových koží sa robilov samostatnej budove nad mostom pri potoku „järku“. Bola to namáhavá práca. Ťažké kože namočené vo veľkých drevených kadiach bolo treba často prehadzovať ručne, čo si vyžadovalo veľkú námahu. Jedinou mechanizáciou ktorou sa pozdejšie nahradili stupy bol drvič dubovej kôry na elektrický pohon. Táto dubová trieslovina sa používala pri spracovaní koží. Ani toto remeslo ma zvlášť nelákalo . Zaujímali ma skôr remeslá, s vyšším stupňom mechanizácie..
  
 
Daniel Hrvol a syn, kolárstvo na záhumní.
 
 Sedliacke vozy a najmä kolesá, tvorili hlavný výrobný sortiment tohto remesla. Starý Hrvol báči robili túto robotu len s použitím ručného náradia bez strojov. Drevená konštrukcia voza sa robila z  tvrdého dreva. Hlavným nástrojom bola ručná rámová píla, široká sekera, kresačka oberučný nôž a dláta. Oblúkové behrá na kolesá sa vypilovali ručne z vopred otesaných a vysušených kusov dreva.
Podivným zariadením bola točovka na ručný pohon na sústruženie hláv kolies. Bolo to veliké drevené koleso s priemerom vyše dvoch metrov opásané hnacím remeňom, ktorým sa poháňala do vysokých obrátok maličká remenica točovky. Pohon veľkého kolesa obstarával pomocník točením za kľuku. Musel to byť mocný Cigán lebo to bola namáhavá a otupná robota.
Starý majster Hrvol báči rád rozprával o svojich zážitkoch z Budapešti, kde za mladi pracoval. Jeho syn Daniel tiež kolár, pochodil Argentínu, kde bol zamestnaný pri výrobe dreveného obloženia železničných vagónov. Odtiaľ si doniesol špeciálny vretenový skrutkovač a drevené hoblíky zo zvláštneho tmavočerveného dreva,. On sa už snažil zmodernizovať remeslo. Postavil si svojpomocne pásovú pílu s elektromotorom, ktorej kostru urobil z dreva. Fungovala dobre. Oblúkové  behrá“ sa takto vypilovali oveľa rýchlejšie. Občas som tam chodil zo zvedavosti. Ale ani kolárstvo mi neučarovalo.
enská pomoc  
 
 Ján Beláni , kováč a skúšaný podkúváč.
 
 Jeho šmikňa bola blízko židovskej synagógy. Veľmi rád som tam chodil. Obdivoval som koncert úderov kladív na kovadlinu pri kovaní rozžeraveného železa, ktoré sa menilo na podkovy, alebo rôzne kováčske výrobky. Často som asistoval v začmudenej šmikni pri šliapaní drúka, ktorým sa pomocou reťaze ťahali kožené kováčske mechy dúchajúce vzduch do ohniska vyhne.
       
Keď potreboval pomoc a jeho pomocník, syn Ander nebol doma, zavolal do  kuchyne: „Stará hybaj udreč !“ Tá bez slova odložila bielu zásteru. Hrnce v ktorých sa varil obed stiahla na okraj sporáka a chopiac sa kladiva s fortieľom udierala na rozžeravený kus železa, ktorý báči držiac v kliešťach zručne obracali na kovadline.. Povely na silu a frekvenciu úderov udával majster údermi kladiva na kovadlinu.
Tento nezvyčajný koncert kladív pri kovaní, ktorý sprevádzal tvarovanie žeravého železa, som veľmi rád pozeral a počúval. Jediné strojové zariadenie v dielni bola vŕtačka na železo. Bola na ručný pohon s ozubeným prevodom a veľkým vodorovne sa krútiacim zotrvačníkom. Často som pomáhal pri vŕtaní krútiť kľukou, lebo báči museli jednou rukou držať výrobok a druhou tlačiť do záberu páku skľučidla s vrtákom.
Do tejto šmikne som chodil veľmi rád, lebo práca s kovom ma veľmi zaujímala a mohol som aj pomáhať báčimu pri robote. Okrem toho starký bol veselej povahy a rád vtipkoval pri práci.
Pamätám sa na nasadzovanie nových ráfov (obručí) na kolesá. V ohni zvarená obruč sa po nahriatí natiahla pomocou drevených pák s hákmi na koleso.
Potom sa koleso odgúľalo do potoka. Prudkým ochladením vo vode sa obruč zmrštila, a tak  pevne držala pohromade drevené behrá.
Vysoko cenenou odbornou činnosťou bolo podkúvanie koní. Na túto činnosť musel mať podkováč skúšky odbornej spôsobilosti. Po odstránení zodratej podkovy, a ostrúhaní kopyta, nasledovalo pripasovanie ohriatej podkovy na kopyto, ktoré šírilo typický pach spálenej rohoviny. Podkúvanie koňa si vyžadovalo znalosť anatómie konského kopyta. Lebo ak bol kôň „zakovaný“, kríval, a bola to pre majstra zlá reklama, ba ostuda.
 

Zámočníci: bratia Dano a Lajo Galay

 Dielňu mali v malom domčeku za Šimonovým stolárstvom pri lúke „Malíková“. Remeslo zdedili po svojom otcovi. Pamätám sa, že pred ich dielňou bola „Škola“, tak sa volalo zariadenie na podkúvanie volov. Pozostávalo zo štyroch mohutných drevených stĺpov zakopaných do zeme medzi ktoré sa mohutné zviera fixovalo pri podkúvaní.Bratia Galayovci patrili už do mladšej generácie ratkovských remeselníkov. Vyznali sa aj v oprave motorov. Vlastnili aj mláťačku poháňanú stabilným benzínovým motorom cez dlhý hnací remeň. Počas žatvy gazdovia preťahovali koňmi mláťačku z dvora do dvora na tok (humno) stodoly. Pozdejšie už mali trvalé stanovisko v „mestskom dvore“, kde gazdovia zvážali snopy s obilím na vymlátenie. V jeseni využívali benzínový motor na pohon cirkulárky.Pílili palivové drevo najmä pre úrady, školy a pre zámožnejších občanov.Starší Dano bol údržbárom historického hodinového stroja na ratkovskej veži. Opravoval aj hodiny pre obyvateľov Zaoberal sa aj opravou a prerábaním loveckých zbraní. Po prechode frontu z nájdenej vojenskej pušky vedel vyrobiť elegantnú loveckú pušku s novou ozdobnou pažbou z orechového dreva. Radi sme ho s kamarátom  Lacom Bobákom pri tejto práci pozorovali.

 

Lajo báči Haluška pri lavici (cez Turec)

Zámočníctvo robil popri zamestnaní u Rima-Muránskych baní na Železníku. Za domom mal pristavanú malú dielničku. Za 3 koruny nám robil náhradu za stratené kľúčiky ku gvintovým korčuliam .
Jeho špecialitou boli okrasné kovové ploty okolo hrobov na cintoríne. On vyrobil aj oplotenie pre pamätník padlých v prvej svetovej vojne, ktorý je umiestnený pod vežou.
U neho som videl ako treba označiť šikmý rez odkvapovej rúry. Rúru postavil šikmo do nádoby s vodou a  obkreslil styk hladiny s povrchom rúry. Presné a jednoduché aj bez znalostí deskriptívnej geometrie.
 
 
 
Stolárstvo na vyšnom dvore u Dudov.
 
 Ratkovskí stolári Dudovci, bratia Mihalikovci, Šimon,  Pervan a Galay, okrem Voláka boli z remeselníkov prví, ktorí zavádzali mechanizáciu svojich dielní nákupom drevoobrábacích strojov na elektrický pohon. . U  Dudov vtedy inštalovali elektrickú hobľovačku kombinovanú s dlabačkou a frézkou. Často som k nim chodil do míhelu. Dodnes si pamätám vôňu dreva a gleja v ich dielni .Pretože kupovaný stolársky glej bol drahý, sami si ho varili z ovčích paprčkov, ktoré boli odpadom pri spracovaní kožiek.
 
Robili rakve na objednávku aj na sklad. Občas som pomáhal pri klincovaní ozdôb z pozlátených lepenkových výliskov na rakve. Odtiaľ viem, že hladká neozdobená lacná rakva bola náročnejšia na výrobu ako dekorovaná, na ktorej sa kazy dreva dômyselne zakrývali priklincovanými ozdobami.
Rakve sa dodávali s čipkovanou umrlčou plachtou. Výstelka dna a podhlavník boli vyplnené drevenými hoblinami. Keď som raz povedal, že je to veľmi tvrdo vystlaté, starý Duda báči figliarsky poznamenal, že doteraz sa nikto z užívateľov na to nesťažoval.
 
 
Historická fotografia asi z r.1930
Stolársky majster Daniel Duda ml. tovariš a učni na dvore pred stoláskou dieľňou
so svojim výrobkom, štýlovým príborníkom.
Po stranách dobové vysoké stolíky na kvety, tiež výrobky ich  stolárdkej dielne.
 
 
 
Ján Bradovka , kožušník, môj starý otec a jeho syn Ľudovít
 
 Môjho starého otca si pamätám, ako málovravného, ale dobrosrdečného starca nižšej postavy. Spracovávali ovčie kože a šili z nich pekné kožúšky zdobené výšivkami ornamentov, ktoré vedeli veľmi zručne kresliť od ruky. Aj pri kožúškoch platilo, že chyby na koži sa prekrývali ornamentami a cifrovanými výšivkami..
Sami si spracovávali kožky, ktoré skupovali od gazdov. Tzv. činenie koži sa robilo pomocou  domácich surovín, namáčanie, posýpanie otrubami následné vyťahovanie pri pomalom sušení končilo farbením. Ako hnedé farbivo sa používala huba, „choroš“ rastúca na jabloniach.
Jednoduchý bol aj spôsob ako uchrániť kožušiny pred molami. Nepoužívali sa žiadne chemikálie. „Apa starý“ ako sme ich vnuci volali, vyniesli kožušiny na dvor a každý kus preklepali paličkou, aby vypadli zárodky molí, ktoré ako je známe, sú veľmi slabo uchytené v kožušinách.
Starý otec boli aj predsedom ovčiarskeho spolku, ktorý združoval chovateľov oviec, hodnotil prácu pastiera ,a presadzoval požiadavky chovateľov u predstavenstva obce.
       
 Kožúšky a čiapky tzv. baranice sa šili na zakázku, ale aj na sklad, ako tovar, s ktorým sa chodilo na jarmoky.
Vítanými zákazníčkami boli ženy baníkov zo Sirka, kde kožúšky boli súčasťou kroja. Za c. k. monarchie pred prvou svetovou vojnou (v šäs pokojä) robotníci v baniach  a na pražiarni rudy v Sirku dostávali výplatu aj v zlatých korunách. Ak sa niekedy stalo, že takouto zlatkou platili za kožuch, starý otec každú zlatku odložili. Je známe o nich, že žili veľmi šporovlivo. Vstávali za tmy a robili dlho do noci. Preto vedeli dvom dcéram a dvom synom v Ratkovej dať ako výbavu domy. Najstaršieho syna dali vyštudovať za učiteľa, čo v tom čase bolo nemalou záťažou na rodinný rozpočet.
***
V lete práce pri sušení sena mali prednosť pred prácami v remesle. Aj starý otec pomáhali skladať usušené seno ženám na lúke pred blížiacou sa búrkou. Dážď bol na spadnutie, blýskalo sa a hrmelo. Starý otec obviňujúc z tohonebeských anjelov pozreli hore na hrozivo vyzerajúce oblaky a povedali:
„Pán Boh ni doma, a tja pangharti (anjeli) chočva robä !“
Pri starom otcovi sa vyučil za kožušníka aj ich mladší syn, brat môjho otca, môj krstný otec. Ľudevít.
Kožušnícke remeslo sa postupne stávalo nevýnosným a preto sa viacej venoval gazdovstvu na rodinnom majetku. Pozdejšie si otvoril obchod s miešaným tovarom a kožušnícke remeslo v Ratkovej zaniklo
 
 
 
Remeselník „Na brehu“ Jakub Sekerka, klampiar
 
 Za spomínaným vyšným dvorom sa nachádzal ako tretí, dvor na strmom kopci. Volalo sa to „Na brehu“. Na samom vrchu na konci dvora stál
 dom pri poľnej ceste na záhumní „ U Sekerkov“. Bol to jediný klampiar v obci.
Keď som ako decko prehlásil, že nechcem chodiť do školy, tak ma môj otec strašil tým, že ma dá za klampiarskeho učňa k Sekerkovi a budem musieť po dedine roznášať staré zaplátané šerble.
Mamky nás posielali k nemu s deravými smaltovanými hrncami, aby ich Sekerka báči zaplátal. Robil to na počkanie. Z odpadového plechu vystrihol dva primerane veľké kotúčiky, ktoré po prederavení otvoru pre nit natrel tesniacou hmotou (cestom z múky a vody) a spolu znitoval. Naliatím vody do hrnca preskúšal tesnosť a za opravu inkasoval 1-2 koruny podľa veľkosti záplaty.. Pri pájkovaní veľké medené pájkovačky ohrieval v kuchynskom sporáku a bravúrne s nimi cínoval plechové spoje.
Sekerka báči na ratkovskych jarmokoch mal vyárendované trvalé miesto pre svoj stôl na moste pri vstupe na námestie. Predával vlastnoručne vyrobený plechový tovar;. Pekáče, (brotvany,) formičky na pečivo, pasce na myši, ríbajzlíky, dierkované panvice na pretláčanie halušiek, cedníky, lieviky, plničky na klobásy a hurky,(tzv. piksle), strúhadlá na repu a rôzne potreby pre kuchyňu a gazdovstvo.
 
 
Muráski majstri: Laci báči Bobák, J.Tretiak , L. Mandalík.
 
 Boli to chlapi zvyknutí na tvrdú robotu. Pre odľahlosť Ratkovej od tehelní, (najbližšia bola v Tornale) sa základy a sokle murovali z kameňa a nadzemné murivo z nepálených hlinených váľkov, ktoré robili cigáni na „Próži“ pri „Sosnine a mošidlách“. Kameň sa vozil z magnezitovej haldy z Ploského. Boli to drsné okrúhle balvany a postaviť z nich múr vyžadovalo ozajstné majstrovstvo. Spojovacou maltou medzi váľkami bola hlinená kaša. Vápno sa používalo len na omietky. Po r 1945 sa v Ratkovej okrem drobných stavebných opráv už nestavalo a murári sa zamestnali kde sa dalo. Laci báči Bobák robil jeden čas u železorudných baní ako banský murár.V roku 1952 po skončení vojenskej základnej služby som nastúpil do zamestnania v závode Priemstav pri výstavbe lanovky a pražiarní rudy v Sirku. Laci báči, bol v tom čase na stavbe majstrom. Ako stavbyvedúci som mu bol nadriadený. Veľmi dobre sme však spolu vychádzali. On ma ako mladého technika plne rešpektoval. Ja som sa zasa s nim aj neformálne radil pred každým rozhodnutím o pracovných záležitostiach na stavbe. Všeobecne je známe o našich otcoch, že rešpektovali svojich predstavených a boli veľmi svedomití a spoľahliví v práci.
Často vyprávali veselé zážitky ktoré sa udiali na stavbách. Pamätám sa na príbeh z nejakej stavby dedinskej maštale. Laci báči murovali štítovú stenu a starý Cubo, tesár z Repíšť, ktorý bol známy tým, že si rád vypil, tam pracoval na streche. Stalo sa, že stratil rovnováhu a nasledoval pád zo strechy. No opitého aj Pánboh chráni, a tak  Cubo dopadol na hnojisko. Trvalo chvíľu kým vystrašení chlapi zliezli dole zo strechy. Na hnojisku nenašli nikoho. Začali preto drúkmi prehľadávať veľkú mláku močovky pri hnojisku. Po bezvýslednom hľadaní sa odobrali do krčmy, kde našli Cuba zapíjať šťastne prežitý pád.
 
 
Tesárski majstri Jani báči Bobák a Skaloš báči z Novej ulice
 
 Najčastejšie som ich pozoroval pri zhotovovaní strešnej konštrukcie. Smreková guľatina bola prichystaná na „pläcu“ pred mestským domom. Kmeň sa navalil na tesárske kozy upevnil sa kramľami. Šnúrou namočenou do farby sa na kmeni vyznačila čiara podľa ktorej sa kresalo. My chlapci sme pri tom pomáhali „streliť“ šnúru, ktorú majstri napli na koncoch dreva. Po hrubom opracovaní sekerou nasledovalo hladké okresanie toporom do tvaru hranola. Triesky sa zužitkovali ako palivo do sporáka.
Konštrukcia krovu sa odviazala na zemi. Na strechu sa okresané a prirezané kusy vytiahli pomocou povrazov. Dodnes si pamätám tzv. „tesársky uzol“, ktorý pritom používali, lebo sa ľahko dal rozviazať. Vo svojej stavbárskej praxi som ho veľakrát uplatnil pri zdvíhaní bremien, za čo som si vyslúžil uznanie spolupracovníkov.
Keď sa postavila prvá dvojica krokiev, vztýčili na jej vrchole glajchu. Bol to zelený konár na ktorý gazdiná uviazala ženské šatky „hantúšky“, ako spomienkový dar pre každého tesára. Tesári boli súčasne aj pokrývači. Videl som ešte aj pokrývanie drevenými šindľami. Najčastejšie sa však pokrývali strechy škridlou a eternitom. Ako chlapci sme často pomáhali pri podávaní škridiel na streche. 
 
 
Ander báči Chlebuš, holič a vlásenkár,
 
 môj strýko, vlastnil ako prvý na okolí elektrický strihací strojček. V tých časoch to bola zvláštnosť hodná obdivu. Po čase zriadil aj dámske kaderníctvo, ktoré bolo vybavené elektrickou búrou na sušenie účesov. Mával aj pomocníkov v holičstve, a pomocnice kaderníčky.
Ako vedľajšiu zárobkovú činnosť robil aj maskéra pre divadelných ochotníkov v Ratkovej a v okolitých obciach. 
Jeho holičský „míhel“ bol známy ako neformálne centrum spoločenského života v obci. Ku čakajúcim na poradie strihania, alebo holenia si prisadli okoloidúci na kus reči. Tu sa robila kuloárna politika. Za vojny sa tu analyzovalo a komentovalo vojnové spravodajstvo a svetová politika.
V holičskom remesle pokračoval jeho syn Ander, môj bratranec. Následne aj jeho manželka Elenka, kaderníčka . Ale stále sa zmenšujúci počet obyvateľov obmedzil aj túto živnosť už len na sporadické poskytovanie tejto služby..
V lete na lavičke pred holičstvom sa odohrávali šachové súboje . Ander báči vlastnil nezvykle veľkú šachovnicu s veľkými figurami. Okolostojaci kibici z diaľky sledovali priebeh hry a  hojne dávali nevyžiadané rady súperiacim šachistom.
Ander báči bol aj organizátorom šachového života v obci. S nim sme chodili na turnaje, ktoré sa hrávali na Železníku a v Revúcej.
 
 
Remenár a sedlár Lajo Duda
 
 Opravoval a vyrábal konské postroje (štverne). Hrubé remene zošíval ručne v drevenom zveráku pomocou šidla a dvoch ihiel s dratvou, ktoré sa vsúvali proti sebe, a museli sa silne uťahovať. Šliapací šijaci stroj na zošívanie tenkých koží bol jedinou mechanizáciou v jeho dielni. Remeslo vykonával len krátko v rokoch II vojny za Slovenského štátu.
Chodieval som k nemu občas na kus reči a na partiu šachu, na ktorú si aj popri robote našiel čas, lebo cez vojnu nebolo veľa zákazok . Po čase remeslo zavesil na klinec a zamestnal sa ako šofér pri nákladnej a pozdejšie pri autobusovej doprave ČSAD. Podobným spôsobom zanechala živnosť hlavne mladšia generácia remeselníkov po rokoch 1945-48
.
 
Využitie vodnej energie.
 
Riečka „Turec“ pretekajúca dolinou popri Ratkovej bola v časoch môjho detstva ešte využitým zdrojom energie. Pri Ploskom bola hať, ktorá odrážala vodu do umele vytvoreného koryta mlynského náhonu, ktorý pretekal obcou. Jeho vodná energia bola využitá štyrikrát.dômyselne
 
I. stupeň. Súkennícka fabrika medzi Ploským a Ratkovou.
Výškový rozdiel na prvom stupni náhonu poháňal turbínu „Sívošovej fabriky“. Bol to jediný objekt na doline, ktorý mal charakter továrničky. Bol postavený so subvenciou Rakúsko-Uhorskej vlády. Jeho strojné vybavenie na spracovanie ovčej vlny som ešte videl v činnosti pri česaní, spriadaní vlny a pri výrobe súkna. Po prvej svetovej vojne sa fabrika dostala do vlastníctva Sívoš báčiho, ktorý už v nej pracoval len sám bez zamestnancov. Po druhej svetovej vojne sa strojné zariadenie likvidovalo do šrotu. Budova stojí do dnes, ale bez strojov a transmisie, ktorá bola poháňaná nie vodným kolesom, ale na tie časy modernou Francisovou turbínou.
Aká škoda, ak by sa zariadenie bolo zachovalo do dnes, spolu aj so stupami mohlo byť ako technická pamiatka, turistickou atrakciou doliny.
 
II. stpeň. Stupy pre garbiarsky cech pri mestskom dvore.
Na severnom okraji obce sa nachádzala drevená zrubová stavba, kde spád náhonu umožnil využitie vodnej energie na pohon vodného kolesa na spodnú vodu pre „stupy“. Mohutná predĺžená os vodného kolesa bola opatrená drevenými „vačkami“, ktoré nadvihovali zvislé ramená drevených tyčí opatrených kovovými britmi tvaru hviezdice. Tieto dopadali za veľkého rachotu v koryte na dubovú kôru, ktorú drvili na drobné kúsky. Drvinu z dubovej kôry (trieslovinu) používali garbiari pri čínení surových koží.
Aj tieto stupy som videl v činnosti. Bolo to jednoduché zariadenie a ako deti sme si stružlikali model stúp ako hračku. Dnes už toto zariadenie neexistuje.
 
III. stupeň. Hrvolov mlyn.
 Výškový rozdiel v spáde mlynského náhonu, umožnil v Hrvolovom mlyne uprostred dediny pohon vodného kolesa na vrchnú vodu. Tento mlyn však už vtedy nepracoval na plno, lebo v letných mesiacoch v järku bolo málo vody. V tom čase už bola problematická aj údržba hate a celého mlynského náhonu lebo ostala na pleciach iba dvoch mlynárov. Mlyn bol likvidovaný v päťdesiatych rokoch.
Voda v potoku ešte slúžila ženám aj na plákanie prádla po veľkom praní. Poniže mosta bol na prístupe k vode položený veľký plochý kameň na ktorom ženy dreveným piestom vytĺkali vodu z plákaného prádla. V zime si nosili k tomuto úkonu v hlinenom mliečniku „räjtopíku“, horúcu vodu do ktorej si namáčali na ohriatie ruky skrehnuté od studenej potočnej vody.
 
IV. stupeň. Zimanov mlyn pri mláke.
Poniže obce pri „Mláke“ osamelým objektom bol Zimanov mlyn. Využíval náhon mlynského kolesa na vrchnú vodu. Ziman báči sa snažil modernizovať staré zariadenie. Pretože pre odľahlosť od obce nemal elektrickú prípojku z verejnej siete, obstaral si dynamo na výrobu elektrického prúdu na osvetlenie, poháňané vodnou energiou. Žiarovky síce dávali kmitajúce svetlo, ale pre orientáciu v mlynici to stačilo.ostatočný prietok vody v náhone riešil namontovaním stabilného motora poháňaného plynom z dreveného uhlia, keďže za vojny bol benzín nedostupný. Plieskanie dlhého hnacieho remeňa a pomalé bafkanie jednovalcového motora, ktorý stál na betónovom podstavci v záhrade, bolo počuť široko ďaleko.Spomínam si, že nám dovolil aj experimenty, keď sme s Lacom Bobákom namontovali na transmisiu v mlyne pohon pre náš amatérsky vyrobený sústruh. Chceli sme točiť šachové figúrky. Vyrobili sme len jednu šachovú vežu. Ďalej sme v tom nepokračovali pre naše skromné technické a finančné možnosti.
 
 
 
Mäsiari; Klein, pozdejšie Zajíček, Hrnčiar, Kováč
 
Okrem svojho výseku používali spoločne obecné zariadenia:  Obecný bitúnok (zábitok) a ľadovňu
Zo zvedavosti som sa pozeral aj na porážanie zvierat na obecnom bitúnku. Bola to samostatná budova pri moste na južnom cípe „Mláky“. Jediné mechanické .zariadenie tvoril ručný navijak, ktorý sa používal na zdvíhanie ťažkých zvierat. Zabíjanie jatočných zvierat mi pripadalo drastické. Asi by zo mňa nebol dobrý mäsiar.
V tom čase bolo v Ratkovej sedem židovských rodín, všetci boli obchodníci. So židovskými rodinami v okolitých obciach mali v Ratkovej spoločnú synagógu a svojho šachtera. Židia smeli konzumovať len mäso zvierat, ktoré rituálnym spôsobom usmrtil „Šachter“. Hydinu zarezal za svojim domom na drevenej doske pribitej na dvoch kolíkoch.
 Zložitejšie to bolo pri porážaní hovädzieho dobytka, ktoré sa muselo robiť na bitúnku. Pamätám sa na takúto procedúru. Mäsiarski pomocníci zvieraťu zviazali nohy a povalili ho na zem. Zavesili ho za nohy na hák navíjaka a zdvihli nad podlahu. Bradatý „šachter“ vybral z čierneho puzdra široký a dlhý lesklý nôž a jediným ťahom prerezal hrdlo jalovice. Zviera muselo byť dokonale odkrvené. Mäsiar urobil krátky rez na hrudi zvieraťa . Šachter si vysúkal rukáv a strčil ruku po lakeť do tohto otvoru, a prehmataním zisťoval či nemá na pľúcach zrasty. Až potom dal súhlas na vybratie pľúc aj s hrtanom za účelom ďalšej kontroly.
Pomocník mäsiara ústami nafúkal cez hrtan pľúca ako balón. Šachter dôkladne prezeral nafúknuté pľúca, či na niektorom mieste neuniká z nich vzduch. Prikladal ucho na podozrivé miesta. Nechutne to vyzeralo vtedy, keď podozrivé miesto naslinil podobne, ako keď skúšame poškodené miesto na bicyklovej duši.. Keď nezistil žiadnu vadu na pľúcach, odtrhol malý vyčnievajúci lalok, vzduch z pľúc vyfučal a to bolo znamenie, že mäso z tohto zvieraťa je „kóšer“ a môžu ho pravoverní židi konzumovať. Po odratí kože a rozbúraní mäsa na jednotlivé časti, tieto označil hebrejským písmom značkou kóšer:
כלש
Pri kúpe mäsa vo výseku, židovské gazdiné dbali na to, aby mäsiar pred nimi odrezal žiadaný kus mäsa len z takto označenej štvrte.
.
 
Ľadovňa v mestskom dvore.
 
V severnom kúte mestského dvora bola pivnica na uskladnenie ľadu vyhĺbená do zeme, ktorej kamenná klenba bola obsypaná zemou. Vchod cez hrubé dvere bol zo severnej strany. V zime mäsiari spoločne s krčmármi dali na Turci narúbať hrubý ľad, ktorý tu uskladnili na leto. Mäsiari nosili sem v lete nepredané mäso, ktoré zabalené v bielej plachte položili na ľad. Krčmári si brali v lete odtiaľ kusy ľadu na chladenie piva. Všetci mali kľúč od ľadovne a nestalo sa, že by si zamenili svoj tovar, alebo, že by niekomu niečo chýbalo.
 
 
Ďalší remeseníci a živnostníci
 
V tom čase ešte existovali aj iní remeselníci a obchodníci v Ratkovej.
No k týmto remeslám som nemal taký dôverný vzťah a poznal som ich len zbežne.
Debnár Ferency  Vyrábal šafle a drevené vedrá pre vahadlové studne.
Krajčíri Peter a Mázor šili a prešívali obleky len na objednávku, konfekciu nerobili.
Hodinár Goldshmid. Opravoval a predával hodiny, patril medzi chudobnejších židov.
Sódáš Vilner mal obchod s miešaným tovarom , ale hlavne vyrábal sódovú vodu a limonádu.
Pekári, Pánik báči, bratia Goldbergerovci.  Chleba piekli častejšie, ale výborné chrumkavé rohlíky piekli len raz týždenne v nedeľu ráno. Pre gazdinky piekli aj nimi doma zamiesený chlieb.
Hodinu vsádzky do pece bolo však treba dohodnúť s pekárom deň vopred.
Každý takýto „cez ulicu“ donesený chlieb na upečenie bol označený ceduľkou s menom zákazníka.
Naše mamy nedôverovali tzv. „kúpänskému chlebu“ a radšej s veľkou námahou doma v koryte ručne miesili cesto na chlieb pre vlastnú rodinu.
 
.
 
Ratkovské (gemerské)„gulky“
(úvaha)
V súvislosti s remeslami sa patrí spomenúť toto typické ratkovské „remeselnícke“ jedlo, ktoré bolo obľúbené v našich domácnostiach. V dávnejších dobách sprevádzalo našich remeselníckych predkov pri ich cestách za jarmokmi na dolnú zem.
Hlavnými surovinami pri príprave guliek boli zemiaky, údené bravčové mäso, slanina alebo škvarky, cesnak a korenie. Gulky boli obľúbené pre mnohé výhody; Zemiaky, údené mäso, slanina a cesnak boli po ruke takmer v každej domácnosti. Bravčové mäso zo zimnej zakáľačky vyúdené studeným dymom na povale pod šindľovou strechou bolo síce trvanlivé, ale do leta tak vyschlo, že sa dalo konzumovať len zapracované do  zemiakového cesta na gulky, Po uvarení sa muselo ale posekať na drobné kúsky polkruhovým sekáčom v drevenom korýtku.
Príprava guliek bola jednoduchá, aj keď časovo dosť náročná. Gulky sa jedli čerstvo uvarené, niekedy poliate na masti opraženou cibuľkou, alebo s bielou gulkovou polievkou, ktorej základom bol vývar (vlastne škrobová voda v ktorej sa gulky varili.) Čerstvo uvarené gulky sa dali udržať dlho teplé  uložené v hlinenom hrnci, ktorý sa zabalil do utierky a vložil pod perinu do postele. Tak to robila naša stará mama.Remeselníci, ktorí sa vybrali na jarmoky ďaleko na dolnú zem, niesli so sebou zásobu uvarených guliek, ako polotovar. Počas odpočinku vedľa cesty postavili trojnohú liatinovú rajnicu na vysokých nohách, pod ktorou rozložili oheň, aby si ohriali pokrájané gulky.
Bolo to kaloricky výživné, chutné  a teplé jedlo, rýchlo pripravené, na cestách ďaleko od domu.Gulky mohli jesť bez problémov aj bezzubí starci. (V tých časoch ešte neboli zubné protézy.)
Tvrdí sa, že chuťové návyky sa vytvárajú v rannom detstve.
Je to pravda. Pre mňa sú gulky dodnes „božský pokrm.“
 
 
Gemerské zemiakové guľky     (recept z Ratkovej) 
Suroviny:
50 dg údeného prerastaného mäsa alebo škvariek, 200 dg surových zemiakov, 50 dg varených zemiakov, 5 dg hladkej múky, 1 vajíčko, 6 strúčikov cesnaku, 1 kávová lyžica mletého čierneho korenia, soľ podľa potreby na polievku 1l mlieka, 3-4 polievkové lyžice múky, 2 bobkové listy a soľ
Postup:
Očistené zemiaky umyjeme, nastrúhame na tenkom strúhadle a vyžmýkame. Údené mäso (škvarky) pomelieme spolu s varenými zemiakmi a premiešame s vyžmýkanými surovými zemiakmi. Do pripravenej masy pridáme čierne korenie, soľ, vajce, ochutíme rozotreným cesnakom a dôkladne spolu premiešame. Z vymiešanej masy sformujeme guľky, ktoré obalíme múkou, varíme vo vriacej osolenej vode minimálne 10-15 min. uvarené guľky sami vyplávajú na povrch. Opatrne ich vyberieme a položíme na tácku a necháme chvíľu oschnúť.
Z vývaru, v ktorom sa varili guľky uvaríme kyslú mliečnu polievku.
Z mlieka urobíme zátrepku, pridáme bobkový list, soľ a necháme zovrieť. 
Ratkovské guľky servírujeme v polievke, ktorú dochucujeme octom. 
 
 
 
 
Remeselné činnosti“ ratkovských Cigánov.
 
Ospravedlňujem sa, že používam výrazy „Cigán, cigánsky,“ ale v časoch ktoré popisujem, sa nepoužíval pre toto etnikum nedávno zavedený „ spoločensky prijateľnejší “ výraz „Róm“.
Ratkovskí Cigáni žili v osade „Hlinäška“. Bola to časť úpätia kopca „Strmý džialec“, kde sa občas ťažila hlina na stavebné práce. Mali tam postavené svoje chatrče posplietané z prútia obmazané hlinou. V lepšom prípade z váľkov bez omietky. Pokiaľ viem, v tom čase neexistovali sociálne a podobné podpory a museli sa živiť ako sa dalo. Väčšinou chodili vypomáhať gazdom pri poľných prácach, pri ošetrovaní dobytka a murárom na stavbách pri miešaní malty, hasení vápna a pod.
Existovalo však už vtedy čosi, čo dnes nazývame verejnoprospešné práce. V lete každú sobotu pozametali námestie „Pläc“ a za to dostali ako výslužku: chleba, mäsiarsku klobásu a pálenku. Obstaraním a rozdaním tohto občerstvenia na obecné trovy bol poverený obecný zriadenec a bubeník Hico báči. Konzumácia sa konala na schodoch pred pekárstvom nášho suseda Pánik báčiho. Prútené metly a lopaty, ktoré boli obecným inventárom museli predtým uložiť v prízemnom priestore kostolnej veže. Niektorí sa zaoberali aj prácami ktoré majú blízko k remeselným činnostiam. Preto ich uvádzam v týchto mojich spomienkach.
 
 
Strážna služba a výroba válkov „Na Próži“
 
Každý dospelý ratkovský občan mal nárok užívať pás ornej pôdy z obecného pozemku na „Próži,“ na pestovanie zeleniny pre svoju potrebu. Obec v tomto hone zabezpečovala aj strážnu službu, ktorú vykonával spoľahlivý „Cigán Jano“. Pri „Sosnine“ kde boli „mošidlá“ na konope a hlinisko na výrobu váľkov, mu obec dala postaviť murovaný domček zvaný „Izbiška“. Tu býval aj s rodinou v letnej sezóne, pokiaľ si občania neodviezli poslednú úrodu z políčok.
Stráženie vykonával veľmi svedomito najmä v noci. Poznal každú brázdu a úrodu na nej. Ľudia odchádzajúci z poľa mu dávali ako výslužku niečo z úrody, alebo potraviny. Mal na tom zásluhu, že krádeže boli zriedkavé.. Bol nepodplatiteľný. Ak niekoho prichytil pri poľnom pichu, oznámil to na úrade.. Pre pristihnutého vinníka to bola v očiach verejnosti veľká ostuda.
Cez deň, keď ľudia pracovali na svojich políčkach sa nemuselo strážiť. Vtedy vyrábal s členmi rodiny blízko izbišky války z nepálenej hliny. Nakopanú hlinu po namočení miesili bosými nohami. Války boli vystužené posekanou slamou ktorá sa pridávala do hliny. Takto spracovaná hlina sa plnila do drevenej formy. Odformované výrobky sa sušili na slnku.
Po usušení sa války ukladali na kôpky do malých pyramíd po 10 kusov. Kôpky ktoré boli už predané a pripravené na odvoz sa jednoducho označili tak, že kus na vrchole pyramídy sa položil naprieč. Pri predaji a expedovaní nebola potrebná okrem tohoto označenia žiadna administratíva Bola to nenáročná výroba na energiu a materiálové vstupy.
Hovorí sa, že keď Jano s gazdom ako budúcim odberateľom vopred vyjednával podmienky na výrobu váľkov vyhlásil:  „Pán gazda, vy dáte len slamu, a jä dodám šitkú ostatnú dostaciu.“
 
 
Cigánsky kováč, Mišo Hiho v Hlinäške
 
Raz sa mi naskytla možnosť vidieť pri kovaní cigánskeho kováča v osade „Hlinäška.“ V chatrči sedel Mišo na na zemi na poskladanom mechu. Medzi nohami na zemi mal položenú malú kovadlinu.- Pred ňou bolo kameňmi obložené ohnisko do ktorého stláčaním  malých kožených mechov vháňalo vzduch malé cigánča. V ohnisku sa žeravili nasekané kusy železa. Mišo ich vyberal kliešťami, a malým kladivom zručne vykoval hlávku a hrot „šínovca“, ktorým sa pripevňovali banské koľajnice k pražcom. Koval ich pre banské závody na Železníku.
Bola to najprimitívnejšia šmikňa akú som kedy videl, ale obdivuhodná bola Mišova kováčska zručnosť pri práci s takou minimálnou vybavenosťou.
***
Prichádza mi na um príbeh, ktorý má svoju podivuhodnú cigánsku logiku:
Mišo sa dohodne gazdom, že mu vyrobí klince na pribíjanie šindľov,(šändlóce) a to 100 kusov po 5 halierov za kus. Keď gazda požaduje výrobu 1000 klincov, zvýši cigán cenu na 7 halierov za kus, a zdôvodňuje:
„Prosím ich pekne pán gazda, na sto klincó sä železo dák najde, ale na tisíc klincó už musím železo kúpič.“
 
 
Výroba fasádnej farby.
Pred veľkonočnými sviatkami keď si gazdinky dávali do poriadku vonkajší vzhľad domu bielením stien vápnom, ponúkali im cigánky tzv. „hlinku“. Bola to hruda čiernej mazľavej hmoty, ktorá sa rozpúšťala vo vápennom mlieku. Takto natreté soklové murivo malo sivočiernu farbu. Dodnes neviem z akých komponentov sa táto hmota skladala, ale vedeli ju pripraviť len cigánky z Hlinäšky.
 
 
Vymazanie pece na pečenie chleba.
Takmer v každej domácnosti bola pec na pečenie chleba. Po čase sa zo škár klenby pece a z dlažby dna vydrobila hlinená mazanina a bolo ju treba obnoviť. Niektoré cigánky sa špecializovali na túto činnosť a doniesli si k tomu aj ohňovzdornú zmes hliny s  pieskom. Mohli to robiť len osoby s útlejšou postavou, lebo bolo treba vliezť cez malé dvierka do pece a poležiačky pri svetle sviečky vyškrabať a znova vymazať škáry tehlovej dlažby dna a klenby pece. Bola to veľmi nepríjemná robota.
 
 
 Košikárstvo
Klietky pre „kloky“ a kurčatá tzv. „Vrše“. plietli chlapi z vŕbových prútov. Gazdinky držali v nich na dvore kvočky s malými kuriatkami, aby sa nezatúlali.
Okrem toho ešte plietli rôzne koše pre použitie v domácnosti a v gazdovstve.
 
 
Traky na nosenie hrncov.
Jedlo pre pracujúcich na poli sa nosilo v hlinených nádobách, aby sa udržalo dlhšie teplé. Na prenášanie hrncov a mliečnikov slúžili „traky“. Boli to ručne tkané úzke popruhy z režných nití zošité do riedkej sieťky tak, aby sa v nich dala bezpečne prenášať hlinená nádoba s jedlom. Vyrábali a ponúkali ich výhradne cigánky.
 
 
Výroba metiel z brezových chvojí
bola typickým cigánskym remeslom. Okolité breziny poskytovali dostatok prútia.
Na jar okrem metiel donášali gazdinám brezové chvoje na zakrývanie čerstvo zasiatych hriadok v záhradkách, aby ich kury nerozhrabávali.
 
 
Sanitár BROKO
Bol všeobecne známy, lebo vykonával dôležitú sanitárnu činnosť v dedine. Mal monopol na čistenie dedinských záchodov a žúmp. Samozrejme, ako doping pri tejto činnosti hojne popíjal pálenku. Moja stará mama ho už poznala, preto kým niečo nezjedol tak mu nenaliala do porcióšky pálenku, lebo keď ju vypil už nejedol a potom nevládal robiť. V Hlinäške nemal ani kolibu, len takú do zemi vyhĺbenú zemljanku zastrešenú slamou a kadejakým haraburdím.
 
 
„Drvenie rakášov“ – (výroba drveného kameniva pre štátne cesty.)
 Na kopci Drienok pri Rybníku bol kameňolom v ktorom sa ťažil vápenec na údržbu vtedajších prašných ciest. V kameňolome nebol drvič, Furmani navozili lomový kameň, ktorý vysypali v pravidelných vzdialenostiach na hromady pri štátnej ceste. Roztĺkanie kameňa sa robilo ručne. Cestmajster najal cigánov, ktorí  posediačky, ručne, malým kladivom roztĺkali veľké kamene na kusy o veľkosti 3-4 cm .
Takto vyrobený štrk museli uložiť do hroble predpísaných rozmerov zvanej „rakáš“.
Cestári pomocou šablóny z drevených latiek kontrolovali skutočné rozmery hroble. Jej objem musel byť presne 1 m³ . Platilo sa od kubíka podrveného kameňa. „Drvenie rakášov“, ako sa tomu hovorilo, platila cestná správa zo štátnych peňazí. Robili to výhradne Cigáni, Bola to pre nich vítaná zárobková možnosť.
 
 
Vandrujúci remeselníci.
Z času na čas sa objavovali v Ratkovej aj cudzí remeselníci, ktorí si svoju dieľňu nosili so sebou a robili práce, o ktoré miestni remeselníci nemali záujem.
 
 
Drotári
   Ponúkali plátanie a drôtovanie hrncov. Krošňu v ktorej mali náradie, drôt a plech, nosili na chrbte Svoju prítomnosť dávali na známosť tiahlym a zvučným spevavým hlasom: “Harenci pláátať, dróóótovať“
Šporovlivé gazdinky im dávali zaplátať deravé smaltované hrnce, alebo drôtovať puknuté hlinené, a porcelánové misy, džbány a mliečniky (räjtopíky). Drotár umne splietal drôtenú sieť,. ktorá vytvárala pravidelné šesťuholníky na oblej nádobe. Na drahšie porcelánové nádoby sa používal mosadzný, a na obyčajné hlinené hrnce, čierny drôt.
Drotár vopred zjednal cenu za opravu a niekde dostal ešte od gazdinej aj varené jedlo. Ak dostal kus slaniny a chlieb starostlivo si ho zabalil do utierky a uložil v krošni. Ponúkal aj vlastnoručne zhotovené pasce na myši, drôtené metličky na šľahanie, vešiačiky na kľúče a iné drobnosti upletené z drôtu. Tam kde sa chcel zavďačiť za jedlo, alebo nákup, daroval deťom vlastnoručne vyrobenú jednoduchú píšťalku ohnutú z pásika plechu.
 
   
Sklenári (oblošäri)
Pomaly kráčali dedinou a svoju prítomnosť oznamovali spevavým hlasom:  „Oblóóóky“ „Oblóóóky“
Na chrbte niesli veľkú plochú  krošňu v ktorej mali niekoľko kusov tabuľového skla. Musel to byť ťažký náklad, čo bolo vidno aj na pomalej a opatrnej chôdzi ich zhrbenej postavy. Cez Ratkovú viac-menej len prechádzali. Práce tu bolo pre nich menej. Sklenárske práce, ktoré robili miestni stolári potrebovali väčšie tabule skla, ktoré sa ťažko prenášali v krošni na chrbte. Vandrujúci sklenári si našli prácu skôr v malých a zapadlých dedinách v okolí, kde chalúpky ešte mali členité okná s malými tabuľkami tenkého skla.
 
 
Ján KUKO, kolotoč  Jelšava
 Vlastnil kolotoč, (ringlišpíl) celodrevenej konštrukcie. Jeho príchod bol atrakciou najmä pre deti. Kolotoč s maringotkou stával pri potoku na „pläcu“ Pohon kolotoča obstarávali šiesti až ôsmi chlapci. Tlačili pred sebou vodorovné lúče stanu kolotoča, chodiac neustále do kruhu na vyvýšenej plošine. Záujemcov o túto prácu bolo dosť. Odmenou im bola kartička, z papundeklu s odtlačkom oválnej pečiatky firmy. Tá ich oprávňovala za každých päť kôl krútenia kolotoča, na jedno zvezenie zadarmo. Pre majiteľa kolotoča to bol veľmi výhodný energetický zdroj za naturálnu odmenu a navyše formou bezhotovostnej platby. . Hudobný doprovod prenikavej a do omrzenia sa opakujúcej melódie poskytoval flašinet na kľuku, obsluhovaný niektorým členom rodiny z maringotky.
Majiteľ kolotoča bol súčasne aj ostrobrusič (šläjfär) a  opravár „ambrílov“. Osobne obchádzal domácnosti, kde zbieral tupé nože, nožnice, britvy na nabrúsenie, a dáždniky na opravu. Cenu zjednával vopred. Musel mať veľmi dobrú vizuálnu pamäť, lebo si neviedol žiadnu písomnú evidenciu zákazok, a ani prevzaté veci nijako neoznačoval. Nabrúsené a opravené veci vrátil presne do tej domácnosti kde ich prevzal. Všimol som si, že pri preberaní vecí na naostrenie, vždy sa skúmavo pozrel na preberanú vec a na tvár majiteľa, zrejme, aby si zapamätal komu má dotyčný predmet vrátiť.  Jeho brúsiareň bola mobilná. Tvorila ju drevená skrinka na akomsi fúriku s veľkým dreveným kolesom na šliapací pohon. Prevod tenkým remeňom točil malú šajbu s oskou na ktorej menil brusné kotúče podľa potreby.
Keď ho zvedaví chlapci obstáli, aby sa dívali z blízka na brúsenie, odháňal ich preč s výstrahou:
„Trímte sä dälé od strojä, lebo spadne remän, a ešče dakoho z vás zabije!
 
Koniec
 
 
 
 
 
TOPlist