aktualizováno: 01.10.2013 16:52:39
Ratková - rodný môj kraj....
|
Loading
V roku 2004 som zostavil brožúrku s názvom;
Ľudový humor z Ratkovej a spomienky na mladé letá
ako samizdatové vydanie vlastným nákladom pre priateľov a známych.
Uvádzam jej prepis na tejto stránke.
MOJE RODISKO RATKOVÁ
Spomienky na detské a mládenecké roky 1935 - 1950
Prológ
Ospravedlnenie. Prosím o prepáčenie za vulgárne výrazy citované vo výrokoch našich írečitých ratkovských rodákov a iných postáv v týchto príbehoch. Považujem zjemňovanie šťavnatých slov ratkovského nárečia, za rovnako farizejské, ako dnes módne, ale falošné: - pivo bez alkoholu, - kávu bez kofeínu, - tabak bez nikotínu,- mäso bez cholesterolu- sex bez citového vzťahu,- a pod. - ( Nemá to esprit) Poznámka: Nakoľko počíta nepočíta s ratkovským nárečím, nemám znak pre dlhé ä, nahradzuje sa v texte nárečia podčiarknutým znakom ä,
Podnetom pre napísanie týchto spomienok bola rozsiahla práca môjho vrstovníka Ondreja Miklodu o Ratkovej, časť tohoto diela sa mi dostala do rúk, žiaľ až po jeho smrti. Vyslovujem dodatočne obdiv nad jeho úspešným úsilím zhromaždiť materiály o Ratkovej, ktoré sú nám starším také milé. Iste má na tom podiel aj jeho dcéra Ivana, súdiac podľa jej článkov o Ratkovej. Verím, že ona uchová tieto fragmenty neoficiálnej histórie našej obce pre ďalšie pokolenia.
Som veľmi rád, že som Ondrejovi pred rokmi odovzdal archív zábavných historiek, ktoré mi zveril náš významný rodák Ľudo Lašán. Ten obsahoval aj rukopisy našich ochotníckych kupletov a kabaretov, ktorými sme v povojnových rokoch spolu s Lacom Farkašom, Ondrom Miklodom, Lajom Bradovkom, a ďalšími vrstovníkmi ako ochotníci zabávali vinou vojny kultúrne podvyživené, a preto veľmi vďačné ratkovské obecenstvo.
Zásluhu na zdokumentovaní týchto výstupov má najmä Julo Farkaš, ktorý v tom čase strojopisne spracoval takmer všetky scenáre našich amatérskych vystúpení tých čias. Sú to autentické dokumenty svojej doby. Jeho zásluhou sa k nám do Ratkovej dostávali informácie o kultúrnom dianí najmä z Bratislavy, kde v tom čase študoval. Niektoré scénky našich vtedajších kabaretných výstupov by dnes vyvolali už len zhovievavý úsmev divákov, ale vtedy v povojnových rokoch, keď nebola televízia, ba aj rádiá boli poriedko,
(lebo ich zhabala Wehrmacht,) znamenali veľa pre pobavenie ratkovského publika.
Tieto materiály zaujímavo spracoval a popísal vo svojich „samizdatových“ vydaniach o Ratkovej Ondrej.
Je ich vedno jedenásť zväzkov. Toto krátke povojnové kultúrne dianie bolo zábleskom, že Ratková sa možno dostane z hospodárskej dekadencie, ktorá ju prenasleduje odvtedy, ako ju obišiel rozmach výstavby železníc v c. k. monarchii. Zánik monarchie po prvej svetovej vojne znemožnil „export“ remeselníckych výrobkov na „ dolnú zem“. Viedenská arbitráž dovŕšila izoláciu nášho rodiska, keď sa okolité obchodné strediská Tornaľa Rimavská Sobota, Jelšava a Lučenec ocitli za štátnou hranicou.
Žiaľ, úpadok kedysi kultúrou a remeslami preslávenej Ratkovej pokračuje. Nám ostávajú len nostalgické spomienky pri zriedkavých a náhodných stretnutiach krajanov. Smutný je pohľad na opustené domy, chátrajúce hospodárske budovy a spustnuté dvory zarastané trávou a burinou. Mnohé aj keď majú obyvateľov (užívateľov?) svedčia o tom, že im chýba vzťah k dedovizni.
Epilog
"Mládí žije nádějí - stáří vzpomínkami"
(citát, ktorý som ako vojak základnej služby čítal
na mozaikovom okne vinárne
v Olomouci v roku 1952)
P.s. Kdesi v podvedomí mi omína svedomie úryvok z Kraskovej básne:
v láskavom oku jakoby krotká
výčitká nemá: - prečo si nechal otcovskú pôdu? Obrancu nemá!
*****
"Áno pravda!" (Tŕnik)
***
Vojtech Bradovka (*1925) Rožňava, Nadabula, December 2003
Námestie (Pläc) centrum Ratkovej"
Moje detstvo (na ktoré sa pamätám) prežité v Ratkovej spadá medzi roky 1930 až 1941, kde som chodil do ľudovej školy a do meštianky.
V pamäti mi ostali spomienky na život v spoločnom dvore ústiacom na "Pläc" naproti "Apatéke". Pamätám sa, ako v lete v sobotu, cigáni z "Hlinäšky" zametali Pläc burgovaný burkovcami. (kamene okruhliaky tzv. mačacie hlavy). Aby sa neprášilo, hasiči v rámci cvičenia vyskúšali "síkalku" a pred zametaním pläc postriekali vodou.
Pozametaná kopa smetí bola dobrým kompostom, odvážal si ho mestský kapitán, (občan poverený dozorom nad obecným majetkom). Cez týždeň sa o to výdatne starali stáda kráv, svíň, oviec a kôz, ktoré sa zhromažďovali na "Pläcu" na trúbenie a pískanie obecných pastierov, pred výhonom na obecnú pastvu.
"Pläc" v mojich detských rokoch okolo r 1930
Cigáni po pozametaní pläcu dostali na útraty obce dva pekárske chleby, mäsiarsku klobásu a nejakú pálenku. Túto výslužku hneď skonzumovali sediac na schodoch do pekárstva nášho suseda pekára Pánik báčiho.
Bože, ako som im závidel ten chrumkavý biely pekársky chleba, aj keď toho domáceho bolo doma vždy dosť.
***
Obecný reprezentačný fond
Ratkovský pán notár Krokavec musel po “februárovom víťazstve” do výroby. Keď robil na našom úseku ako robotník na stavbe lanovky v Sirku, na čierno sme ho zamestnávali v kancelárii. administratívnymi prácami, ktoré po znárodnení stavebníctva od nás hojne vyžadovali nadriadené orgány. V dôvernom rozhovore mi prezradil, že peniaze za zametanie pläcu síce vyúčtovali ako výdavok pre Cigánov, ale im ho nevyplácali. Tieto peniaze tvorili čierny fond na reprezentačné výdavky obce. Cigánom sa povedalo, že zametaním si odrábajú nájomné za miesto pre svoje koliby v cigánskom „šeregu“ na obecnom pozemku v "Hlinäške"
***
Piskor – piga
Na pläcu sme hrávali "piskor" (pigu). Na obidvoch koncoch zastrúhaný kus dreva sa odbíjal palicou a body sa získavali krokovaním vzdialenosti na ktorú sa podarilo piskor odbiť palicou. Na výbavu to bol nenáročný šport. Dnes túto hru už mládež sotva pozná.
Spomienky na detské roky a bývanie v spoločnom dvore č. d. 148
O chýrečných ratkovských jarmokoch, ktoré sa konali na pläcu štyri krát do roka sa popísalo veľa, preto sa radšej venujem najbližším susedom. Dnešnou terminológiou povedané "mikrorajónu" nášho dvora v ktorom som vyrastal, a ktorý dôverne poznám, pravda z môjho detského a mládeneckého pohľadu.
***
Susedská pohoda
Na úzkom a dlhom spoločnom dvore nás bývalo päť rodín. Domy, "drevniky, chliavy, chliavce a záhradky" boli vzájomne poprepletané a vystriedané po celej dĺžke dvora, až po záhumnie. Navyše, ešte aj z iných dvorov mali niektorí susedia svoje maličké záhradky v našom dvore. V Ratkovej spoločné dvory nemali brány. Medzi susedmi vládla pohoda a porozumenie. Zatúlaná sliepka bola témou na konverzáciu niekoľko dní. Hospodárske budovy a záhradky sa nezamykali. Nekradlo sa. Zriedkavá krádež jednej tekvice na Próži rozvírila pokojnú hladinu verejnosti na dlhý čas.V lete, každú nedeľu ráno susedia dvor spoločne pozametali od týždenného nánosu smetí. Chlapi si oholili týždenné strnisko. Do pása sa vyumývali v lavóre na dvore Shichtovým mydlom na pranie. Obliekli si “kostelovja háby”, Tranoscius pod pazuchu, a išlo sa do kostola. V krčme sa malý súdok piva narazil len v nedeľu, keď kartári po obede zasadli k halierovému mariášu.
***
Pred každým domom na pläcu bola lavička. V nedeľu poobede, alebo vo všedné dni v podvečer zasadli starší susedia z nášho dvora na lavičku a debatovalo sa o všetkom možnom. My, deti, postávajúc okolo nich, sme boli vďačnými poslucháčmi spomienok „starých zbrojnošov“ z prvej svetovej vojny. Na pretrase boli aj aktuality, ktoré dnes sprostredkuje televízia a rozhlas. Ale živé slová s patričnou gestikuláciou rozprávajúceho mi lepšie utkveli v pamäti, ako dnešné televízne, alebo rozhlasové relácie
Takí sme boli
Prváci v školskom roku r. 1932-33
Lajo Mikloda, Béla Bradovka, Lajo Hrvol, Ďula Pánik, Ander Poprocký
***
Školský rok 1932 – 33, ročníky 1-4 tzv. „mladšäri“ V strede školský inšpektor a pán učiteľ Ondrej Galay.
***
(Ročníky 5-8, prezývané „staršäri“ učil pán učiteľ Ján Klincko)
***
Šach - mat
Keď sme dorastali, boli lavičky pred domami aj miestom šachových zápasov. Šachy boli obľúbenou hrou mládeže aj dospelých. Centrum šachového diania bolo v Chlebušovom holičstve. Cez letné prázdniny sme si urobili prírodné kúpalisko prehradením potoka na príhodnom mieste. Navrstvené kamene a bríle (mačiny) naprieč potoka vytvorili hrádzu. Keď sa voda vzdula natoľko, že nám siahala po pás boli sme veľmi nadšení svojim improvizovaným kúpaliskom, ktoré sa nazývalo „žomp“. Menej nadšení boli majitelia okolitých lúk, ktorým sme pošliapali trávu na priľahlej „plážovej ploche“. Neodmysliteľný bol malý ohník. Slúžil nielen na zahriatie po vyjdení zo studenej vody, ale často sme v jeho pahrebe piekli zemiaky kradnuté na susedných poliach.
Partia šachu pri žompe na brehu potokaTurec poniže Ratkovej
„Pri mašine.“
Šachoví súperi: Béla Bradovka – Laco Bobák.
Kibici v pozadí: Ďula Pervan, Ondro Ferdinandy,
Lajo Bradovka, Ečo Kolšovský
***
Z otcovho vyprávania si pamätám,
že pred koncom prvej svetovej vojny musel narukovať ako 18 ročný na taliansky front pri rieke Piave.
Frontoví vojaci prvej svetovej vojny - ratkovskí rodáci.
Z ľava stoja: Daniel Bradovka, -?- , Ján Bradovka, -?-
sedia: O. Hamlík, J. Dinaj, S. Kúchen,
ležia: E. Kováč, J. Šimon
Môj otec Ján Bradovka ml.
Napriek tomu, že bol frontovým vojakom, v novovzniknutej ČSR bol znova odvedený na dva roky vojenskej prezenčnej služby, ktoré odslúžil v Čechách. Pravdepodobne z vojenčiny vedel české pesničky a kuplety, ktoré popri ľudových a nábožných pesničkách si pospevoval vo svojej obuvníckej dielničke, sediac pri práci na trojnožke pri šusterskom banklu. Ja som si ešte v predškolskom vekui zapamätal predovšetkým tie žartovné ale už menej tie ľudové a nábožné. Samozrejme ich skrytý obsah som nechápal, a veľmi som sa čudoval, keď som ich ako decko recitoval dospelým, že sa tak dobre na mojom prednese bavili.
***
„Humor náš každodenný“
Môjho otca, napriek tomu, že bol urastený chlap, všetci rovesníci a starší oslovovali zdrobnelinou "Janík", asi pre jeho dobrácku a žartovnú povahu. Mal veľmi dobrý zmysel pre situačný humor, ktorým vedel včas predchádzať konfliktom v rodine aj v spoločnosti. Spomínam si na taký prípad: Moja mama po vojne ochorela a pre chorobu nevládala ani variť, bola dlhodobo takmer bezvládna. Otec varil a robil domáce práce podľa jej inštrukcií. .Raz sa rozčúlila pre nejakú maličkosť, čo je u dlhodobo chorých pochopiteľné,
a vyhlásila rozhorčene:"Jä už v tomto dome nevytrímem a ujdem do hvary dakde hor Pod Háje"
Otec na to vážne: "A koj pajdeš domó, dones dákja ščäpiky gu bvabu“!
Výsledok: smiech, uľahčenie, a konflikt bol zažehnaný.
***
Kým bola mama zdravá mala krajčírsku živnosť na šitie ženských šiat. Vyrastal som, medzi handričkami, špendlíkmi, ihlami a cvernami. Mojimi pestúnkami boli dievčatá, učnice, ktoré sa u mamy učili šiť. Už v rannom detstve som vedel vtiahnuť cvernu do šijacieho stroja a zošívať strojom odstrižky pre vlastné potešenie.
Keď som bol väčší večerami som už pomáhal pri plisírovaní tj.skladaní látok do špeciálnych papierových šablon, ktoré sa potom vo svitkoch parili vo vysokej plechovej nádrži na sporáku.Pri ukončení kurzu šitia, bolo zvykom, robiť skupinovú fotografiu. Pri tejto príležitosti nás bratrancov a sesternicu vyumývali, vyčesali, obliekli do sviatočných “hábov” a posadili pred kameru.
Zachovala sa takáto dokumentárna fotografia pravdepodobne z roku 1930
V strede moja mama, okolo nej dievčatá – učnice.
Deti: stojaca sesternica Marta Chlebušová sediaci bratranci: Béla Bradovka, Lajo Bradovka, Ander Chlebuš.
Kysnutý koláč
Otec bol typický bezkonfliktový Ratkovän. Veľmi prístupný ku kompromisom. Počas maminej choroby bol nútený naučiť sa variť a piecť. Vedel piecť veľmi dobré koláče z kysnutého cesta. Ak sa výnimočne niekedy stalo, že sa koláč celkom nedopiekol, vyhlásil: „Adaj to ni dobre koj je koláš suchý ako troska.“
Ak zasa naopak niekedy koláč prihorel , prípadne sa prisušil, tak konštatoval:
„Ve to ni dobre koj sä cesto na zuby lepí, adaj nebudemo ješč surový koj mámo došč dreva.“
Šusterský míhel
Otec bol vyučeným obuvníkom. Večerami opravoval topánky sediac na trojnožke pri banklu. Jeho "míhel" bol čarovným miestečkom pre debaty so susedmi a zákazníkmi. Ja a moji bratranci Lajo Bradovka a Ander Chlebuš sme tam robili prvé pokusy, ako zabiť drevený "cvešok" do podošvy šusterským mlatkom jediným úderom. Šusterský vercajg na banklu bol pri práci porozhadzovaný v zdanlivom chaose. Keď raz bratranec Lajo, z horlivosti urobil v tom poriadok a poukladal vercajg: knajp, šidlá, mlatok, falcang, lápsík, cvešky, textle atď. do vyrovnaných radov, otec sa zlostil, že dlho nevedel najsť to, čo práve potreboval mať po ruke.
V tom chaose mal svoj systém.
Pozdejšie keď Baťa vyrábal a predával topánky za veľmi nízke ceny, nedalo sa z remesla vyžiť, začal podnikať ako autodopravca, ale čaro večerných debát popri práci v míheli sa stratilo. Prišli starosti, dlžoby. Len po druhej. svetovej vojne, keď sme si už za môjho prispenia opravili rodný dom a otec sa zamestnal, ubudlo niečo starostí, ale postupne sa vytrácala romantika skromného, ale družného života v Ratkovej
Auto prezidenta Masaryka..
PRAGA GRAND
Osudy historického auta prezidenta Masaryka.
Koncesia nákladnej dopravy môjho otca z r 1934-38 má svoje zaujmavosti.
Prvé nákladné auto americkej výroby zn „Rugby“ sa nevydarilo. Nebolo robené na vtedajšie hrboľaté prašné cesty a často sa kazilo. Namiesto zárobku sa rodina zadľžila a mama na živobytie zarábala šitím. V tom čase nebola vzácnosťou u nás ani návšteva exekútora k vôli daňovým nedoplatkom. Keď sa otec zbavil tohoto auta, kúpil z Jelšavy od miestneho mäsiara ojazdené malé nákladné auto, ktoré má svoju osobitnú a pozoruhodnú históriu.
Pôvodne to bola reprezentačná limuzína zn „PRAGA GRAND“ prvého prezidenta ČSR T.G. Masaryka.
Od prezidentskej kancelárie ju odkúpil bývalý bulharský cár Ferdinand Coburg
ktorý žil v exile na Prednej Hore pri Muránskej Hute. Od neho auto odkúpil spomínaný jelšavský mäsiar. Ten ho dal prerobiť na nákladné vozidlo, ktoré malo v certifikáte po prestavbe uvedenú nosnosť 1,5 tony (O robustnosti pôvodnej limuzíny svedčí to, že v núdzi uviezlo až 2,0 tony nákladu.) Z Jelšavy sa dostalo k môjmu otcovi, ktorý v tom čase mal od okresného úradu v Revúcej koncesiu na nákladnú dopravu ako „autodrožkár“. .Hlavnou činnosťou bola doprava tovaru pre ratkovských obchodníkov z veľkoobchodov z Tornaly a Rimavskej soboty.
Počas letných prázdnin ma otec často brával so sebou na „poznávacie výjazdy“ do Tornaly, Rimavskej Soboty a Lučenca. V týchto mestách som počul v tom čase hovoriť väčšinou po maďarsky. Preto som bol veľmi prekvapený, keď som sa dostal s otcom do ďalšieho mesta do Revúcej. Tam som zistil že aj „v meste“ sa hovorí po slovensky. Dovtedy som si vo svojej detskej naivite myslel, že len na dedinách sa hovorí po slovensky.
Vtedy v rokoch 1937-38 som si neuvedomoval, že sa vozím na aute, ktoré je
 historicku relikviou po prezidentovi Masarykovi. Poslednou záslužnou a súčasne aj dobrou zárobkovou činnosťou auta bola vojenská zákazka pri rozvážke stavebného materiálu na stavbu betónových opevnení južných hraníc v okolí Tornaly.
Bunkre neochránili ČSR s ktorou súčasne dožilo aj naše „historické“ auto a skončilo v šrote . Oceľové nosníky jeho podvozku ešte poslúžil ako vystuženie betónového stropu nad pivnicou susedného domu.
Škoda, že sa z neho nezachovala aspoň figurka poniklovaného bežca na uzávere chladiča, charakteristická pre vtedajšie Pragovky.
V. Bradovka
O susedoch v našom dvore (z humornejšej stránky)
Prvý sused Andro báči Krokavec, kvažär (garbiar)
Patrili medzi zámožných remeselníkov. Prostoreký, flegmatický, vlažný luterán, večne pracujúci (aj v nedeľu). Rozprávali pomaly a rozvážne. Krátku fajku mali stále v ústach.Pri čistení fajky, bagó (močku) ukládali na kôpky do okna dielne na novinový papier. Cigáni ju kupovali po 20 halierov za kôpku, alebo si samoobslužným spôsobom sami vydlubávali z fajky bagó. Platiť za močku mohli aj barterovým spôsobom, a to: čistenie topánok, pozametanie dvora, narúbanie dreva a iné práce okolo domu.
Vtedy obľúbenou drogou najmä cigánov bola močka.
Často chodili do Lučenca na ľahkom voze, ktorý ťahal jeden kôň. Ten bol tak vycvičený opakovanými cestami po vždy rovnakej trase, že báči zahalený do ovčej bundy mohli po ceste spať. Zobudili sa len na ticho, keď voz prestal hrkotať. To už kôň sám od seba zastal pred niektorou známou krčmou, dožadujúc sa obroku a napájania. Báči tiež využili prestávku na spláchnutie prachu z cesty porcióškou “bundy".Tak sa volala pálenka z čistého liehu patrične riedená vodou podľa ľubovôle krčmára.
* **
Konflikt s kňazom.
Ich flegmatickú povahu vykresľuje nasledovná príhoda:
Ktorýsi piatok v Lučenci zastali s vozom na jarmočisku, zhodou okolností pod oknami katolíckej fary.
Koňa odzubadlili dali mu "obrošnicu" s ovsom, vybralii z koženej kapsy slaninu, chleba,a s chuťou ujedali. Keď dojedli a šmarili potulnému psovi kožku zo slaniny, ozval sa z okna fary:
Pán Prevelebný:
„Človeče, aký ste to kresťan, keď v dnešný pôstny deň jete slaninu, veď páchate hriech!“
Báči Andro si utreli umastený "bičäg" o nohavice, obzreli sa hore a vravia:
„A Švaže vás do toho ! To mne pódáte?“
Pán Prevelebný:
„Vám, vám, videl som Vás, ako ste jedli slaninu, a ako ste aj kožku zo slaniny šmarili psovi,...“
Báči Andro: Zatvorili bičäk a odvrkli:
„Tuž a ši ho šärt vedev, eš aj pes je katolík.“
***
Stručnosť a prostorekosť.
Na konci jestvovania prvej ČSR sa stali richtárom. Aj pri vykonávaní tejto funkcie boli veľmi stručný a prostoreký. Z Revúcej prišli propagandisti tzv. Slovenského štátu na veľké zhromaždenie občanov.
Ako richtár boli povinní ich uviesť pred obecenstvom vo veľkej sále meštianky. Urobili to veľmi stručne:
“Vážení obšäne!, prišli títo páni, povedä vám daš.!“
a tým bolo privítanie a predstavenie rečníkov aj otvorenie slávnostného zhromaždenia odbavené.
***
Drobné príhody na našom spoločnom dvore;
Mali prostorekú, ale dobrosrdečnú náturu. Dokresľujú to aj dve epizódy na spoločnom dvore, ktoré som zažil osobne. Ich vnuk Dušan mohol mať vtedy asi štyri roky, sa hral na dvore a zrazu sa ozval:
“Starý otec by som kakav”. Keďže stará mama nebola nablízku vytiahli báči z pod lavišky na ščianke šerblík a kladúc naňi naň Dušanka, so starootcovskou , láskyplnou dobrosrdečnosťou mu povedali:
“Poj sä vysrač fiam poj !”
***
Prerušená pieseň
S Lajom Hrvolom mojim vrstovníkom bývajúcim v našom dvore v zadu na záhumní, ako desaťroční chlapci sme niesli cez dvor kôš s bukovými polenami mame do sporáka. Pri tom sme si nahlas vyspevovali pesničku:
„Akú som si frajerečku zamiloval, ako by ju maliareček vymaľoval. Oči čierne, biele líčka,....
náš spev prerušil okoloidúci báči Andro prostorekou otázkou:
“A pišu akú ?”.
Tak sme sa s Lajom rozrehotali, že nám kôš vypadol z rúk, a polená sa nám rozsypali po dvore.
Druhý sused na našej strane dvora:
Daniš báči, “saťánoš”( ševc )
Fajčili fajku s mosadzným kupakom s rovným pipasárom. Pri posedeniach na lavičke pred našim domom vyprávali zážitky z ruského zajatia v Astracháne z prvej svetovej. Aj o tom, ako si šúľali z machorky cigarety do papiera vytrhnutého z modlitebnej knižky, keďže v zajatí nebol cigaretový papier.
***
Vyrábali z ovčích koží futrá (jemné kožky na vnútornú výstielku čižiem). Bola to špecialita za ktorú dostal ratkovský cech ševcov na miléniovej výstave v Budapešti medailu. Často sa tým chválili.V ich dome piklete cez ktorý sa prechádzalo do kuchyne bola jama s vápeným mliekom v ktorom sa máčali kožky.Po uležaní vo vápne sa zoškrabala z kožiek vlna, tá sa prepierala vo vode na "järku" pretekajúcom dedinou ak náhon do Hrvolovho mlyna. Odrezky z kožiek (Fläšky) tj.nožičky a kopýtka sa ukladali do drevených foriem, sušili sa na slnku na záchodovej strieške a po vysušení sa z nich varil "klív" (glej) pre stolárov.
Pre nás deti bol atraktívny ich somárik "Linda", ktorú zapriahali do malého vozíka, alebo do taligy a tak si zvážali spolu s nénikou skromnú úrodu z Próži.
Často sme pomáhali tlačiť do kopca taligu keď Linda nevládala ťahať neveľký náklad.
***
Patriarcha v dome
Ich manželstvo bolo bezdetné, vždy úslužná a skromná drobná nénika ich ochotne obsluhovala. Bašík si zasadli za vrch stola a "rozkäzali": „Žena pípu !“, “Žena dohán!“
a príkazy pána domu sa plnili bez odvrávania.
***
Vinník sa musí nájsť
Raz robili "lojtru" (rebrík) a do bočnice vŕtali nebožiecom diery na priečle, pri poslednom vrte sa im bočnica rozštiepila, do bašíka stúpila zlosť, a zahrešili. Na to jeho úslužná ženička:
„Šva či Andrik šva, daš plano?„
nazlostený bašík sa vyzúrili na nevinnej nénike : "Ešče brešeš!, budeš čicho, paskuda! „
***
Nénika v tichosti znášala svoj údel a bola poverčivá.
Na Nový rok, keď ju moja mama ponúkla makovníkom, ponížene sa ospravedlnila a odmietla,s vysvetlením,
„... že keby na Nový rok jedla mak, vraj by mali celý rok doma blchy.“
***
Jani báči Kováč, ľudový humorista,
Býval v dome za nami.Bol vyučený mäsiar. Jeden čas mal aj výsek mäsa v susednej Kuchtovej pivnici. Veľký obrat nemal, lebo v tých časoch boli v Ratkovej traja mäsiari. Mäso bolo na stole len v nedeľu, aj to sa kupovalo často len funt (asi pol kila) pre celú rodinu. Od neho som počul veľa tu uvádzaných humorných príhod súvisiacich s Ratkovou. Pri ich vyprávaní sa tváril vážne, aby vzbudil dojem že sú ozaj pravdivé.
***
Vydarená zakálačka v zlých časoch
Hovoril, že za prvej svetovej vojny krmili brava v ratkovských dvoroch len pržlivou a krompelmi. Keď bol disnótor (zakálačka) a krmnik sa im vytrhol z rúk, tak behal po dvore ako srna. Keď ho chytili, zaklali, obarili a opálili žitnou slamou, zavesili ho na “minciar” vážil “cent a dva funty”. Néna nalievali okolostojacim pomocníkom “hrätva” a núkali: “Vypite Palko, dobre sä vydarilo, Pánboh požehnav.”
Keďže viedenský cent bol asi 50 kg. Slávny krmnik vážil cca 52 kg.
Čo je to proti dnes bežným 300 kilovým kusom na dedinách?
Častou návštevníčkou u mojej mamy bola
Nénika Haviarová
Chodila sa k nám posťažovať sa na manžela, a jeho sklon k pitiu. Mne často doniesla pomaranč, čokoládu, alebo banán Jej manžel, "amerikán Havär" báči mal obchod s miešaným tovarom. Rád si vypil (rum alebo unikum) čo bolo príčinou hlučných hádok medzi nimi na dennom poriadku. Odniesli si to obyčajne sklá na dverách medzi izbou a "sklepom", (predajňou) lebo pri každej hádke báči nimi tak tresli, že sa sklá rozbili.
Zasklievanie robil stolár Mihalik, ktorý bol už na takéto prípady pripravený a sklá mal v zásobe na mieru odrezané. Pretože opakované gitovanie bolo pracné, upevňoval sklá len tenkými latkami,
čo bolo pri častých hádkach veľmi praktické.
Ako deti sme veľmi radi chodili pre rodičov nakupovať k "Havär" báčimu, lebo pri každom nákupe nám strčil do ruky cukrík. Stalo sa to takým pravidlom, že ak sa Haviar báči omeškali s cukríkom, natrčili sme ruku s otázkou "a cuker?". Tí odvážnejší dostali zvýšenú dávku cukríkov, ak prepašovali báčimu z krčmy ploskačku rumu tak, aby to nénika nezbadali. Našli sa aj takí špekulanti čo išli nénike žalovať, že odmietli ísť báčimu pre rum, za čo dostali cukrík. Potom potajomky doniesli báčimu rum, tiež za mimoriadnu dávku cukríkov.
Míhel „Erika“a bábkové divadlo.
Počas frontovej zímy 1944-45 sme si zariadili s kamarátmi v zadu v našom dvore v magazíne t.j. v osamelom domčeku, ktorý bol kedysi dieľňou akúsi klubovňu. Nazvali sme ju „Erika“. Tu sme zhromažďovali vojnovú korisť, ktorú sme našli zanechanú po partizánoch, alebo po Nemcoch. Bola to mladícka nerozvážnosť, lebo od nábojov do pušky po ručné granáty sme tam zhromažďovali rôzny vojenský materiál. Vtedy sme si neuvedomovali nebezpečie tohto nášho počínania, Táto naša aktivita skončila, na jar, keď sa po prechode fronty konsolidovali pomery a museli sme odovzdať všetok vojenský materiál vtedajšej milícii.
Za zmienku stojí, že v tomto období bezvládia (trvalo asi mesiac) od potlačenia povstania do príchodu Nemeckých vojsk sme s Lacom Farkašom a ďalšími vrstovníkmi hrávali pre deti bábkové divadlo v triede na prízemí meštianky. Pamätám sa, že sme v „Erike“ vyrobili do bábkohereckej garnitúry aj koňa, ktorý v nej chýbal.
Deti radi chodili na tieto predstavenia a rodičia boli tiež radi, že sa našla pre ne aspoň nejaká zábava.
Ďalšou rázovitou postavou bol sused z vyšného dvora,: Hico báči Obuvník,
inak obecný zriadenec. On bubnoval nariadenia a správy obecného úradu začínajúce známou vetou
***
"Dáva sa na verejnú známosť.“ Veľký figliar a ironik. Vedel rozprávať všelijaké veselé historky z Ratkovej.
Pamätám sa, ako nám raz vyprával o tom, že néna Ružičková z dolného konca mali také veľké botoše, že keď si ich v náhlivosti ráno pri mlatbe obuli, nezbadali, že im do botošä vliezla myš. Večer,po celodennej lopote, keď sa vyzuli a vytriasali z botošov plevy, vypadla z botošä myš, a ešte žila.
Cemrmáni
Ratková bola známa svojimi remeselníkmi. Zo stavebných remesiel to boli najmä cemrmáni (tesári).
Traduje sa aj o nich niekoľko príhod:
Dvojaká verzia o prenášaní ťažkého válova.
Keď z mohutného dubového kmeňa vykresali veľký obecný válov na napájanie dobytka, bolo treba dvanásť mocných chlapov, aby na „drúšikoch“ preniesli opracovaný kmeň na miesto kde mal byť osadený.
Cemrmánsky majster, ktorý velil tomuto transportu, osobne niesol "drúšik" pod válovom v prvej dvojici.
Keď chlapi s veľkou námahou zdvihli válov a dali sa do pohybu, po niekoľkých krokoch zavelil:
„Chlapi hó, stojte, položte ló !“
Chlapi vzdychajúc od námahy zložili bremeno na zem. Zo zadu sa ktosi ozval:
„Šva sä stálo, preš stojímo ?“
Hlavný cemrmánsky majster s bohorovným kľudom oznámil:
„V pípe mi zhaslo, misím si pripálič !“
***
Existuje aj druhá verzia príčiny prerušenia transportu válova.
Majster vraj vyhlásil:„Trak sä mi v gašoch roztrhnú, nemažem krášäč!“
***
Dvakrát meraj a raz rež
Ratkovskí cemrmáni kresali "hrädy" (stropné trámy) na dedinský dom. Dĺžkovou mierou im bol "ščäpik" (lieskový prút). Nejaký zlomyseľník im odrúbal zo ščäpika kus, a tak všetký hrady odrezali krátke. Keď vytiahli na povrazoch prvú hradu, aby ju osadili na múry, volá cemrmán na jednom konci hrady:"za mnó" aj na druhom konci hrady pomocník volá "za mnó" a keďže ani jeden nepopustil, spadla krátka hrada medzi múry.
***
Kosoštvorec po ratkovsky.
(osobný zážitok.)
Krátko po II. svetovej vojne sme prestavovali náš dom v Ratkovej a rozširovali sme aj strešnú konštrukciu. Spolu s tesárskym majstrom Jani báčim Bobákom sme vyšli na "pvajd" zamerať polohu "slemäna" (pomúrnice), aby sa mohol pripraviť tzv. tesársky profil. Zistili sme, že obvodové múry nie sú postavené do pravého uhla, ale tvoria kosoštvorec.Jani báči vo svojej ratkovskej cemrmánskej terminológii nepoznali výraz "kosoštvorec", preto podľa všeobecne známeho geometrického obrazca vyslovili svojské konštatovanie:
„Ve tja múry sú postavenja na pišu !“
***
Samo báči Izrael,
V dnešnom ponímaní shoumen - showman, zaujímal bezkonkurenčné postavenie medzi ratkovskými vyprávačmi príhod. Bol vynikajúci rozprávač. Svetobežník, ktorý pochodil Ameriku, Nemecko, Balkán. Vedel virtuózne pomiešať pravdu s cigánstvom, veľmi radi sme ho počúvali. Ale o jeho rozprávaniach a dobrodružstvách by boli kompetentnejší hovoriť bratia Farkašovci, ktorí s nim bývali na spoločnom dvore.
Veselé putovanie v Ratkovej a po blízkom okolí
Tieto príbehy sú napísané podľa vyprávania môjho otca, Jani báčiho Kováča mäsiara a ďalších susedov pri večerných posedeniach v otcovej šusterskej dielničke a na lavičke pred našim domom č.148 na pläcu v Ratkovej
Cigánsky pohräb v kostele
Bú ráz mráz ako i teráz.
umrev edon cigán mladý cigáni sä dali do rady, eš cigána pochovajú a farárovi za kázen klince dajú.
Cigáni si posädali do lavici
v šiarnych gašäch z polovici.
Pán farár počal kázati:
"Ó ty prenesmírný Adame kde si ?" "Tam sedží v treté lavici !" vykríkne edon ak na ulici
Pán farár bú šlovek mladý
nevedev si smiachu rady obráčiv sä k stene tváró stršiv knižku s kanclä taló.
Kostelník bú hnedž hotový
podač knižku farárovi stáv si na stolicu pristúpiv si kabanicu a spadnú pod lavicu
Amen.
(Túto veršovanku som počul od svojho otca.)
***
Záhadná premena pálenky
Ratkovský remeselník, starý Beráč bol známy tým, e si rád vypil. Samozrejme. že pred ním neobstála doma žiadna pálenka . Preto jeho starká "néna" schovala pred ním fľäšku so slivókó na pvajde za krokvu. Starký však fľašu objavil, pálenku vypil a do fľašky nalial vodu, aby žena pri kontrole nezbadala odhalenie úkrytu s pálenkou Bašík: Ej vera dobre, len gde jú zväč ? Néna: Jä som či odložila ešče v lete celú fläščišku, ale misela som jú pred tobó skrič, lebo by si jú bú dávno šitkú vycmorgav." Bašík: A kdeže si to skrývala, koj som jú jä nevedev vyštuchač ? Néna: No vidžíš ty mudrc, tam je na pvajde za krokvó pri piacke. Bašík: Jóój, ale si ty len sprostá! ve sä či tá pálenka od té letäšné horúšävy na vodu premänila.
Prekvapená néna v piklete pristavili lojtru vyšli po né na pvajd, prinesli ló fläšku a velmi banovali,: *** Ochranný štít
Koj si starý Beráč vypili, tak sä povadžili s nénó, že jú zašäli nahánäč po dome. V piklete bula pristavená lojtra a néna sa vydräpali po né na pvajd. Bašík ju prenaledovali aj na lojtre , ale néna zašäli sypač na neho z pvajdu popel a prach. Bašík sä ale vynašli. Vbehli do izby pre ambríl, otvorili ho a pod jeho ochranó proči padajúcimu popelu sä dräpali po lojtre za nénó na pvajd.
***
Svojráznou postavou cirkevného a spoločenského života bol evanjelický
pán farár Šafarovský.
Jeho pôsobisko nebolo v Ratkovej, ale túto často navštevoval, ako najbližšie spoločenské a obchodné centrum. Väčšina tu uvádzaných pozoruhodných príbehov spojených s jeho osobou (vraj bol vysoký, mohutnej postavy) sa viaže na Ratkovú, alebo okolité dediny. Kolujú o ňom nasledovné príbehy:
***
Výdatný obed
Pri návšteve Ratkovej sa zastavil v krčme, a na obed si rozkázal pripraviť guláš z dvoch funtov (cca 1 kg) mäsa. Keď tento výdatný obed skonzumoval, na zapitie si objednal dva litre vína s vysvetlením
:„. aby si to mäso nemyslelo, že ho pes zožral .. „
***
Sobáš podľa encyklopédie
Na Brádnom sa konal v kostole sobáš. Pán farár sa akosi pozabudol pred sobášom so starejším, ktorý ho prišiel pouctiť "domášnó slivókó" na faru. Svadobní hostia sa medzitým zhromaždili a netrpezlivo vyčkávali v kostole. Keď pán farár prišiel k oltáru v sprievode starejšieho, zistil, že tzv "AGENDA" t. j. obradná kniha podľa ktorej sa sobáši, ostala v izbe na blízkej fare. Poslal preto starejšieho po ňu, s poučením, že to je taká hrubá kniha so zlatým nápisom . Pripitý starejší (O. B. z Ratkovej) neznalý miestnych pomerov,
doniesol rovno pred oltár hrubú knihu v umeleckej väzbe so zlatým nápisom v polkruhu:
" VILÁGTÖRTÉNELEM ".
Pán farár Šafarovský nestratil duchaprítomnosť a s dôstojným výrazom v tvári ,otvoril hrubú knihu, a mladý pár slávnostne zosobášil podľa maďarského lexikonu svetovej histórie.
***
Zlozvyk pri kázni
Hovorí sa, vraj mal taký zlozvyk pri kázaní v kostole, že v zápale reči silne búchal dlaňami na obrubu kancľa, Zlomyseľní mládenci preto nastrkali pichliače do drevenej obruby kancľa. Potom vyznel úvod kázne takto.:
"Drahí v Kristu !,
dnešná kázeň bude o Petrovi a Pavlovi,
lebo Peter a Pavel....
(buchnutie dlaňami do pichľavej obruby kancľa)..
.....ech to boli darebáci!“
***
Po tejto nepríjemnej skúsenosti nezabudol sa presvedčiť opatrným ohmataním obruby kancľa na začiatku kázne, či nie sú tam nejaké pichliače. Nezbedníci mu pre zmenu natreli obrubu kancľa maslom a kázeň začala takto:
„Drahí v Kristu !,
keď sa okolo seba podívate po tom šírošírom svete čo vidíte ?.....
(opatrné ohmatanie obruby kancľa )
.....fíí...všade samé maslo!“
***
Strata pántliky
Nepozorný mendík vytratil z liturgickej knihy´ „AGENDY" pántliku, (záložku), ktorá vyznačovala stránku epištoly zvolenej na danú pobožnosť. Pán farár pred oltárom vzal do rúk veľkú knihu a otvoril ju.
Súc dezorientovaný hľadaním chýbajúcej pántliky, jeho liturgický nápev v bibličtine vyznel trocha rozpačito:
„Vyslyšme si epištolu svatého Pavla,
kterou napsanou nalézáme...
( otvorí knihu a listuje )
...nalézáme ...
..( hĺadajúc pántliku listuje zpäť.)
...nalézáme.....
( prelistuje ešte raz .)
...nalézáme.......
( nič !..)
( zatvorí knihu a urobí rukou znamenie kríža .)
...Nenalézááme !
***
Ratkovské podobenstvo
Keď sa niekto parádne obliekol, alebo bol inak nápadný, padla o ňom takáto poznámka:
" Ale sä vytähnú, ako balcó bvab na hrabovom ščäpiku."
***
Kľud a rozvahu
Spokojnosť s daným stavom bola charakteristická pre väčšinu našich predkov.
Často sa preto v súvislosti s nenáhlivosťou citovala defenzívna veta:
„Koj nedvajdemo – prenocujemo !
***
Na vandrovke
Keď sa skupina ratkovských vandrovníkov vybrala do svetaa a boli ďaleko od domu,
na chodníku v úzkej doline začuli čudný hlas (kvákanie vrany).
Vrana: na strome: kä - kä -?
Bašík odvrknú: z Ratkové Vrana po chvíli znova : kä - kä ? Bašík vyberú pípu z úst : adaj som či pódav ež z Ratkové.
Vrana znova: kä - kä ?
Bašík zlostne odpľujúc: z riči, viaš !
Poznámka pod čiarou:Týmto sa vysvetľuje prečo vraj závistlivci z okolitých dedín prezývajú ratkovänov " Käkänmi"
Nárazová vlna
Dakedy neboli kredence a príborníky. Misky a rajnice sa zavesovali na klinec zabitý v kuchynskej stene
pomocou očka z konopného povrázka. Keď sa miska dlho nepoužívala hrdza na klinci narušila povrázok.
Tak sä stálo, eš koj sä náš sused Daniš báči hlasno uprdli, spadla miska zo steny.
***
Erotické nedorozumenie.
V zime z úsporných dôvodov spávali néna s báčim na jednej posteli v kuchyni.
Nad posteľou od nepamäti pravidelne a nahlas tikalo kyvadlo pondusových hodín.
Raz v noci sa hodiny pokazili a zastali. Báči sa na nezvyklé ticho prebudili.
Keď prišli na to, že zastali hodiny, drgli lakťom do néniky
a povedali :
" Ty stará, predstav si, tot starý vercajg stojí!"
na to néna:
" To je dobre, poškaj no, hneč sä obráčím!"
***
Obecné účtovníctvo za prvej republiky
Krátko po vzniku prvej ČSR bola do Ratkovej ohlásená úradná delegácia okresného náčelníka so širokou suitou úradníkov z Revúcej. Robili sa okázalé prípravy: Dali vymaľovať mestský dom, stavala sa slávobrána, Hasiči sidolovali prilby a mosadzné časti síkalky. Bubeník dostal novú uniformu, cigáni vyzametali pläc,
a richtár si kúpil pre túto príležitosť za 200 Kč nový cylinder.
Nadišiel deň príchodu slávnych hostí. Ratkovská honorácia náležite vyštafírovaná čakala na chotárnej hranici. Náhle sa strhla veľká búrka na celej doline. Príval vody zobral mosty a preto sa hintóvy s delegáciou vrátili zo Sirka nazad do Revúcej, a uvítanie sa nekonalo.Keďže richtárovi v tej búrke rozmokol nový cylinder, v obecnom záverečnom účtovnom výkaze roka sa objavila položka "Náhrada richtárovi za rozmoknutý cylinder 200 Kč"
Revúcki úradníci pri kontrole na okrese vysmiali richtára, ktorý predkladal vyúčtovanie, a výdavok za cylinder neuznali. Prešiel rok a ratkovský richtár znova predkladal na okresnom úrade ročné vyúčtovanie obecných výdavkov.Tí istí úradníci si ho doberali či si znova neúčtuje náhradu za rozmoknutý cylinder.
Ratkovský richtár sa na nich ironicky usmial a povedal: "Páni úradníci ten cylinder tam je, ale vy ho nenájdete !"
***
SMÚTOČNÝ HUMOR
"Wiener blut"- smútočné rekviem za Stalina v obecom rozhlase
V roku 1953 umrel „milovaný vodca svetového proletariátu“J.V.Stalin.
Ratkovský MNV dostal z okresu príkaz, že v miestnom rozhlase neslobodno vysielať veselé šlágre, ale na vyjadrenie hlbokého smútku nad úmrtím velikého vodcu sa majú vysielať len smútočné meló Miestny rozhlas bol síce vybavený na tie časy modernou aparatúrou - trojrýchlostným gramofónom,
ale MNV nemal vo vtedajšej „diskotéke“ vhodnú gramoplatňu so smútočnou skladbou.
Obecný zriadenec Marco Biräk, ktorý obsluhoval miestny rozhlas si však jednoducho poradil.
Púšťal celý deň do vysielania platňu na ktorej bol nahraný Štrausov valčík „Wiener blut“, ale na nízke obrátky, tak že rozvláčne chrapľavé zvuky sa akože podobali na trúchlivú melódiu. Šťastím bolo, že si to okrem mňa málokto všimol, a tak sa ratkovský MNV pre svoju odľahlosť od okresného mesta nestal predmetom záujmu ŠtB pre zneuctenie pamiatky velikého Stalina.
***
Odchod z tohoto sveta bez rozlúčky
V noci umreli bašík, ráno sa o tom rozprávajú susedky na dvore:
Zuzulä: "Tak segín umreli, ve už mali svoja roky, aspon sä odobrali od Vás"
Mardulä: "Ale kdeže, Obráčiv sä múrom gu stene, uprdnú sä, a to bulo jeho pokonva slovo. "
***
Prerušené oplakávanie.
V prednej izbe doobeda pri otvorenej „láde“ sama dcéra Marka oplakáva nebohého bašíka.
V kuchyni na šparhéte sa varia v hrnci krúpy. Práve prichádza susedka.
Plačúca pri nebožtíkovi prestane plakať a pýta sa prichádzajúcej:
Marka: „Vre tá krúpa Zuzka ?
Zuzka: "Vre, vre , Marka len plaš!“
***
Hlavy štátu v Ratkovej
Na to sa Ďula usmial a povedal: "šicä sú tam". Na môj nechápavý výraz sa mi dostalo toto vysvetlenie:
Keď sa menila hlava štátu, bývalý prezident ostal v ráme a navrch pod sklo vložili portrét novej hlavy štátu.
A teda je tam zbierka prezidentských portrétov v tomto slede:
T.G. Masaryk, E Beneš, J. Tiso, E. Beneš, K. Gottwald. A. Zápotocký, A. Novotný, L. Svoboda.
Potiaľto bol Ďula tajomníkom. Nedozvedel som sa či sa v tejto tradícii pokračovalo, ak áno, mal by tam byť ešte G. Husák, V. Havel , M. Kováč, R. Šuster pod sklom.
***
Drobné príhody z okolia Ratkovej.
Z Repíšč
Starí Šmidekovci nezatvorili na noc oblok. Do izby vletel netopier a robil šramot. Néna sa zobudili na to, že čosi straší. Keď zapálili sviečku netopier sa utiahol a bolo ticho. Keď zhasli znova sa ozval šuchot. Prestrašená
znova zapálili sviečku, zobudili starého, otvorili funebrál a nútili starého, aby spievali vedno: "Preč, preč, pekelní duchové". Starému sa veľmi nechcelo a zaspal. Néna ho buchli funebrálom po chrbte a zrúkli na neho:
"Tähaj Andro, Boh tä skárav !"
***
Regionálne príslovie
Z Jalšävy podošva, z Ratkové kvan a zo Sirka žena, sä šästo nevydarí.
***
A ešte zo Sirka
Dohadzovačka vytýka dievčine,
že sa nechcela vydať za vyhliadnutého ženícha:
"Ej Kaťi Kaťi !
*Šervení štrang Ťä preťäv, eš si sä Ťi do toho domu nevydala, Ščiri voľi, ak sokoli, a tia husi ako orli , dach s **käškó dvere s kľuškó a obloky na dva boky z ***obrtľäškó !"
Vysvetlivky: *blesk **strieška na štíte domu ***obrtlík,- uzáver okna
|
