Založit webové stránky nebo eShop
aktualizováno: 01.10.2013 16:52:39 

Ratková - rodný môj kraj....

Veselé putovanie po Slovensku
Loading
 
 
Poznámka na úvod.
 
      Kniha F. V. Peřinku
 
 VESELÉ PUTOVANIE PO SLOVENSKU sa mi dostala do rúk ešte v mojich študentských časoch v Prešove v roku 1943. Pozdejšie som ju neúspešne hľadal vo viacerých knižniciach. Až v roku 2002 sa mi podarilo cez internetovú výpožičnú službu Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského v Rožňave jej zapožičanie zo Slovenskej Národnej knižnice v Martine.
 
V  zozname použitej literatúry na konci tejto knihy je poznámka o článkoch :
„POSMEŠKY NAMIERENÉ
PROTI RATKOVEJ V GEMERI“
Slovenské pohľady ročník XII – 1899 -1900.
 
Rovnakou cestou podarilo sa mi získať aj fotokópiu týchto článkov. Pri porovnávaní som zistil, že autor Peřinka prevzal takmer doslovne niektoré state zo Slovenských pohľadov, s tým rozdielom, že pokiaľ v Slovenských pohľadoch je celý text v ratkovskom nárečí, autor uvádza v nárečí len priamu reč.
 
RATKOVÁ
 
To najlepšie sme si nechali nakoniec.
Polo dedina, polo mesto, ale pýchy vraj viacej, ako vo veľkom meste. Susedia Ratkovänov iste nie sú dobroprajní ľudia, keď toľko kocúrkovských kúskov si navymýšľali na našich Käkänov. Bola by to celá kronika z ktorej vyberáme len niečo. Niektoré veci vykladajú sa aj o iných mestách a miestach na Slovensku, takže sa nazdávame, že keby susedia boli poznali všetky múdre kúsky, čo sa stali kde inde, všetky by boli prišili za golier našim ináčej pokojným a dosť spokojným Käkänom.
***
 
Chýrečné bývali ratkovské „perece“ (obarance, česky preclíky ). Pecí v ktorých sa piekli, bolo v Ratkovej niekoľko, a povesť šla Ratkovej i jej perecom široko ďaleko.
Rodičia nosili z ratkovských jarmokov deťom domov perece ako veľkú vzácnosť.
***
 
Cesty vari nebývali okolo Ratkovej nikdy najchýrečnejšie. Už pesnička sa z nich smeje:
Neďaleko Kameňanoch Ratková
odpadla mi koníčkovi podkova
Až budú všetci Ratkoväni doma bude súdny deň. Lebo z Ratkovej, Revúcej a z Jelšavy chodili do sveta garbiari a obuvníci s kožami, krpcami a s čižmami.
***
 
Ani ich nárečie neušlo vtipu. Počujte a dávajte dobrý pozor, aby ste rozumeli: Ratkoväne sú šicä remeselníci: so svojim tóvárom na chrbte chodžili na jarmoky. Z tohoto händlovanä skrslo väc porekadžial. Koj prišó do dáké dedžiny Ratkovän, obyšäjne ho len stým privítali: Käkä? Z Raškovä? Za to sa hnevali, a tak sa to na nich prischlo.
Čo na nich prischlo? Že ich volajú Käkänmi, a kde nevedia dobre ä vyslovovať ratkovské široké ä, Kekeni.
***
 
Keby len bolo takých smelých ľudí ako sú Ratkovänia ! Vojaka niet smelšieho nad Kekena ! Ešte keď príde z vojny domov, zostáva mu mnoho z vojenskej ostrosti, a čo, keď ho na vojne spravili jenerálom, alebo dokonca kaprálom.!
Sedeli takí bývalí cisárski husári v krčme na „Ruži“ a potužovali sa až do polnoci. Keď už boli potúžení, začali si spolustolovníci hrať do rúk, čo že tí dvaja, teraz o polnoci pôjdu domov a schytia ich mátohy. Husár sa postavil, kdeže mátohy! On sa nebojí ani dobre uviazaného bujaka. Ani druhý bývalý vojak nechcel veriť husárovi, že sa nebojí. Stavili sa o päť holbí vína, ež husár nemá také smelošči, že by v tomto šäse tašó do cinteríma. Husár, že pôjde. Dobre, ale musí doniesť na dôkaz že tam bol, jednu šloväcú hlavu z krypty.
Rozišli sa. Husár na cinter, jeho odporca na oko domov, ale predišiel husára a v tej tme vošiel pred ním do krypty. O niekoľko minút za ním husár. Matal po tme, matal až namatal ľudskú hlavu. Vzal ju pod pazuchu a bral sa ku dverám. Tu sa z krypty za ním ozve: „Nahaj mi hlavu, to je mojä hlava “Husár sa obzrel a zalúčil hlavu. „Tu ju máš koj je tvojä, !“a schýlil sa a hľadal druhú. Keď už ju mal pod pazuchou, zase hlas: „Nahaj mi hlavu to je mojä hlava !“ Ale milý husár sa nedal. „Ej oklameš ty šärta ,ale ni mnä,“ pódá, „ty sprosták, ve adaj dve hlavy nemáš !“ a ta von s hlavou do krčmy na „Ružu“.
***
 
Bola tam kedysi voľba rychtára. Starý sa poďakoval, že sa už dosť narychtárčil, nech je zase niekto druhý. Veď na Ratkovej je dosť ľudí súcich tak do piera, ako aj ku poháriku. Výbor sa zišiel, ale nikto nemal chuti byť rychtárom. Nuž starý richtár rozhodol, že budú losovať. Ceduľky by mohli písať falošné, ale živý los to bude spravodlivé.
„Pučšite voš na posredok stola na stval. To zvjarätko je aj tak krotkva a neskáše ako blcha“.
Výborníci obstáli stôl, nebohý Marcík Pelech im za dva groše vďačne prepustil jednu , však ich mal aj na tucty. A milá voš tichým lezom približovala sa hneď k jednomu hneď zase k druhému, až konečne jednoho si zvolila a na ňom sa usadila, a tomu zakričali: „Vivát!“- a bolo po voľbe.
***
 
  Iná rozprávka je o tom, ako báči Krompak platili porcie
Poctivé meno mu bolo Beráč, Krompakom ho len prezývali, a to ho veľmi jedovalo, tým viac, že už od nátury bol jedoš. Keď pršalo zlostil sa, že slnko nesvieti, keď svietilo, bolo mu načim dažďa a jedoval sa zas.
Keď ho odemrela prvá žena, oženil sa znova, ale nie veľmi šťastlive. Bola veľmi hutorlivá, a Krompak to nemohol zniesť. Preháňal ju, ako len mohol. Ani deti s ňou nemal, a to ho veľmi paprčilo, „eš koj po prvé má, preš aj ona nerodží.?.“ Keď mu zomrela, nasadil jej na hrob tekvicu, povedajúc: „Ná, aspon po smrči rodž, koj si v živote nevedela. !“
Porcie platiť to mu nikdy nezišlo na um, keď už mal veľa zaostalých daní, poslal rychtár preňho hajdúka. Krompak v mienke, že už sa zase pije na obec, pribehol. Rychtár začal mu čítať levity. Ale milý Krompak sa postavil do pozitúry a začal:
„Strecha lečí, ! Plašú deči, ! Opuchlina na prípecku, ! Palo vojäk,! Marišä sä vydáva, ! Mentéku krájä, ! Kobule tristo zlatých, ! Kelo, kody, ak, šva, kä, zaš. ?
S tým sa Krompak obrátil a hybaj von dvermi.
***
 
Ratkovänov domŕzajú, že siali soľ.
Za dávnych časov v Ratkovej predávali soľ aj do mesta. Solárski kurátori vážili ju pod mestským domom. Od váženia často odbehovali do mestskej krčmy sa občerstviť, lebo keď sa človek naberie soľou, vždy smädí. A načo by by pili vodu, keď krčma bola pod nosom?
Ľudia už boli takí, že kupovali len veľkú soľ, celé zvány, kružky, ale drobnej nikto nechcel brať. Raz staršiemu solárskemu kurátorovi pri poháriku prišla myšlienka, že by nebolo zle, keby drobnú soľ dakde zasiali, aby narástla veľká. Veď aj krumple sa sadia drobné.
a narastú hrubé. A drobnej soli mali už niekoľko centov.
„A už v tom pravdu máš, choci si kus aj napitý“ povedal rychtár.
Na druhý deň dal zorať najlepší kus mestskej zeme a soľ hneď poriadne zasiať. O mesiac sa začalo na roli pekne zelenať. Rychtár povedá:
„Hlä, ako rostnia, ale ši bude daš z né? Bulo by ju dobre obzreč a koštovač“.
Išla celá dupotácia na zem. Pán rychtár si osoboval, že on najlepšie sa vyzná čo sa týka koštovania. Aj z mestskej pivnice sa nesmie súdok vína alebo pálené do krčmy vygúľať, kým pán rychtár nekoštuje a nepokýva hlavou, že môže ísť.
Privolili, ale predsa sa našiel rebelant, ktorý odporoval: „Ale, švaže, koj pán rychtár opacha šlovek, nohy má ani slon, ve nám jú tot šitkú zošläpe! A naš smo mi tu ostatní? Vezmimo ho ščirä na drúšiky, tak ništ nepošläpe. !“
Aj tak urobili. Štyria vzali rychtára na drúčky, štyria ho vniesli na prostiedok zeme. Tam ho ptom zložili. Pán rychtár odtrhne kus, zavonia a koštuje. Ale sa razom ulapí za nos a za ústa. Povedá:
„Ej bratä, ši je klätá! Tak páli ako segedínska paprika.“
Koštujú aj ostatní, ale všetci dobre neprišli o jazyk. A čerta by nie, keď koštúvali najtuhšiu pržlivu. Lebo na celej zemi nenarástla ani byľka soli, ale číra čistá pŕhľava.
***
 
Prosím vás pekne, nepripomínajte im toto.
Stretol raz farár Ratkoväna a pýta sa ho:
„ Z kä ste vy?“
„ Z Ratkovej. !“
„ A ši to pravda. ež tam sol säli. ?“
Ratkovän na to: „A kto ste vy. ?“
„Ja som knez,“ odpovedal farár.
„ A vera choci ste vy aj knäz, ale ste vy len taký platnäk, !
riekol Ratkovän a poberal sa svojou cestou.
***
 
„Ve či jä dám dedžiny.! Ši nevidžíš na túrni hodžiny.?!“
Tak je to po ratkovsky, v slovenskom porekadle je to troška pozmenené, pretože „podľa písma“ sa trošku ináče hovorí ako v Ratkovej.
Ratkovänia chceli, aby ich osadu každý pokladal za mesto,, ktorým ju aj sami držali. Ale čo platno, keď susedia im mohli vždycky spievať:
My sme si mysleli,
že je toto mesto,
a to je dedina
jako stračie hniezdo!
Susedov majú ešte teraz huncútov. Tí dlho vysmievali Ratkovänov, že sú len z dediny, že nemajú na veži ani hodín. To nebolo už do strpenie. Vypravili slávnu dupotáciu do Pešti k hodinárovi a slávne dali na vežu postaviť hodiny: že však pozrú tomu do očú, tomu kto by ešte prezýval ich Ratkovú dedinou!
Pocestný človek spúšťal sa dole Kiepkou a šiel na ratkovské choboty. A tam na vŕšku, ukazujúc paličkou pravo k veži, kde pozlátené rúčky ligotali sa na hodinách, opýtal sa na preddomí zametajúcej ženičky:
„ Dušička zlatá, akože volajú túto dedinu?“
Ale tá naňho metlou:
„ Ve či jä dám dedžiny! Ši nevidžíš na túrni hodžiny!“
Od tých čias, kto zblíži sa k Ratkovej, opytuje sa len na dedžinu. Pred zlým svetom ani metla nemohla obrániť Ratkovänov od toho, že sú len dedinou, hoci sú mestom.
Čitateľom poznamenávam:
Kiepa, kiepka je na vršku nad mestom postavená časť alebo ulica mesta. Choboty sú tie strany a ulice, ktoré ležia od stredu mesta v bok vytrčené. V Lipt.S. Mikuláši majú meno Hušťák.
***
 
Keď vraj išla tá slávna dupotácia do tej Pešti vežové hodiny zakazovať( na zakázku dať objednať) šlo to vtedy ešte „hyjo vyjo“ na mihalách (koňoch) s vŕšku do vŕšku, od krčmy do krčmy. Povoľne pomaly vytrlinkali sa konečne až na Vacovský vrch, odkiaľ páni dupotáti zazreli prvý raz v živote Dunaj. Zastali s vozom a prizerali sa , čo sa to tam toľme belie? Belelo a skvelo sa im to na slnci krásne, jasne, na široko, na dlhoko. Nuž zvolali: „Ej, majú že tíe gazdiné plátna. !“
Ktosi z tej strany od Dunaja k nim došlý povie im na to: „Vari ste ľulok pojedli? Veď to Dunaj , veď to voda. !“
„ Ba pojedol si ho ty,“ odporujú mu Ratkoväni. „Kde by sa nabralo toľko vody.?!“
„ Ba, voda je a rieka, akej niet páru,“ hádal sa s nimi ten.
No, keď je aj voda , nech že ti bude, ale istotne väčšia nebude ako naša driečna rieka,“ zvolali mu Käkäni a pohli dolu vrchom. Zbehli ako nič.
Keď dobehli k rieke, potrhol pohonič koníčky:
„Ho…o…ó! No môžeš ju piť !“ vykríkli na to čudo, a čihi, vyjo šli ďalej.
Ale to nedali si z hlavy vybiť, že tá spravodlivá ich „driečna rieka“ od Ratkovej po Vacov tak narástla a slávne tečie medzi Pešťou a Budínom. Ba Ratkovän, čo do Trantárie zajde a čím valnejšiu kde vidí rieku, vždy len toľko si povie: „Ej. čiže je tá naša driečna rieka tuná veliká!“ Alebo tiež: „Ej, páč že ti ho, na ten náš Hron, aký je už tuná veliký!“
***
 
Ako dostala Ratková jarmoky, to je zas iná história. Vymohol im ich ratkovský spoluobčan Paľko Hrvol. Bol to chýrny človek a statočný i smelý vojäk ešte za tých čias, keď Mária Terézia nad nami panovala. Sám sa zverboval a slávnu vladárku poznal v Prešporku ešte vtedy, keď magnáti jej všetko složili k nohám a život i krv za ňu sľubovali – len ovos nie! Volali vraj : „Vitam et sanguinem pro rege nostra“, ale hneď dodali :„sed avenam non!“
Táto známosť priniesla Ratkovej mnoho dobrého. Vypravili Hrvoľa do Viedne, vyasignovali mu na cestu 30 rýnskych, aby im vyprosil jarmoky.
Hrvol osedlal svoju Lucu a celé tri týždne išiel a išiel, veď Viedeň je hodný kus cesty od Ratkovej. Vo Viedni rovno do burgu. Tam uviazal Lucu o lesu (plot), handričkou oprášil čižmy a hor schodami do rezidencie. Varta – všetko jeho dobrí známi – pustila ho hneď, a cisárovná dobre nezamdlela, takú mala radosť, že zase vidí svojho výborného Paľka Hrvola. Hneď sa vypytovala na Lucu, lebo ten kôň bojoval s Paľkom až pri Majlante. Keď počula, že Luca je uviazaná o lesu, hneď sama vybehla na šop a vlastnoručne v zástere doniesla Luce sena. Paľkovi predložila hrnček skľaganého mlieka a peceň chlebíka, ani smotany nezobrala, sama odvalila poriadny okruch bieleho chleba.
Keď si zajedol, Hrvol hneď sa pochválil, čo prišiel:
„Jä som prišó ako dupotát od nášho slávnyho mestečka Ratkové. To vedä chodžímo s kvažkami (kožkami) a so súknami po celom svete, nikdaj smo ni šicí doma, tak ež už nás aj to vychyčili, eš vtody bude súdny den, koj šicí Ratkoväne budú doma.- My chodžímo všä, ale ku nám nepríde nikto. Našia ženy nás neprestávajú molestovač, to aby smo im šepec zo sveta prinesli, to zas vigan, krišpín, čurapej – tak eš nám už celkom hlavy poturbovali od toho ustavišniho surmitovanä. Preto slávny mestský magistrát vo svojej sesii to uzavrev, aby dakotor z nás išó k vašé jasnošči prosič za jarmoky, aby sä aj u nás cudzí lude a kupci premleli a našia ženy mohli doma kupovač, šva jim treba a nám furt nepílily na našé hlave.“
Zkrátka a dobre, že chcú jarmoky.
Mária Terézia vzala z klinca kalendár a povedala:
„Dobre teda. Prvý jarmok na Pavla, vám ku cti, Paľko Hrvol, druhý na Filipa a Jakuba.“
Paľko sa poškrabal za ušima. Cisárovná hneď šípila ,čo je.
„Nebojte sa“ povedá, „že vám takým tvrdým luteránom, chcem len samých svätých natískať. Veď Filip a Jakub neboli hocikto, ale apoštolovia Kristovi, a tých načim aj luteránskej viere uctiť. Tretí okolo Štefana kráľa“.
„Dobre“.
„A štvrtý, aby vaša Luca, Paľko Hrvol mala pamiatku na Lucu.“
Keď sa takto dojednali, povolali Hrvola v burgu na obed.
Bol zajac v smotanovej omáčke. A po obede sa rozlúčili. Cisárovná pri odobierke nestačila slzy do fertušky utierať.
***
 
A ešte jednu historickú pripomienku.
Bola korunováciä v Prešporku. Slávne mesto Ratková vyslalo dupotáciu, troch z výboru. Prišli do mesta, uhospodili sa v hostinci a po večeri skoro ľahli spať.
Nad ránom sa jeden zobudil: tma ako v rohu. Ide von na malú potrebu. Hľadá kľučku na dverách, až konečne dačo otvorí, a poneváč bola veľká tma, ani nejde ďalej, ale vykoná to ako doma, rovno z prahu na dvor. Zdalo sa, že poprcháva, lebo mu pri tom celé nohy zmokli. Zase za sebou zavrel, ale tým zobudil kamarátov, ktorí už boli vyspaní, ba zdalo sa im, že by už malo svitať. Ale súdili že v Prešporku akiste býva dlhšia noc, ako doma v Ratkovej. Už nezaspali, ale vyprávali si. V tom začuli hlasy, vívaty a hluk. Ale hneď sa stal aj biely deň: prišiel kelner, pootváral obločnice. Dupotáti hľadia oblokom a vidia, že svet sa hrnie z kostola: bolo po korunovácii.
„ No brat, ale smo obstáli!“ povedá jeden.
Obzerajú sa po izbe, a ľala, mláka ani piklet veliká. Otvoria kasňu: všetky kepene mokré. Veď to dupotát, na ktorého prišla tá potreba, potme otvoril kasňu a tam si odcedil.
Teraz sa len udrel päsťou do čela: „Preto mi nohy oprskalo!“ povedal.
„Nuž čo sa stalo, už sa neodstane. Len doma před nikým ani muk, zle by nás vychytili, lebo za škodou chodieva aj posmech.“
Ale ktorýsi z nich sa predsa doma pochválil žene – prosím vás, ženské!“ Ešte teraz, a už sa to stalo moc dávno, čvirikajú to vrabce pánom Käkänom kolo uší, keď ich chcú napajediť.
***
 
Kedysi zase – už nie je tak dávno – kázal im farár o nasýtení 5000 ľudí dvomi rybičkami. Ale potkol sa v reči, že vraj Kristus Pán nasýtil dvoch ľudí 5000 rybičkami. Na to sa ozve z pod kancľa ratkovský kováč: To by som aj ja vedel. Na budúci rok, keď prišiel rad na tože evanjelium, dal si farár pozor a povedal, že Kristus Pán dvoma rybičkami nasýtil 5000 ľudí, a dodal: „To by ani náš kováč nevedel. !“
***
 
Nebohý starý Galadaj, lehocký pán farár, rád by bol ratkovských cigánov priviedol na to, aby k nemu chodili do kostola, ale hlavne na spoveď. Preto kedy tedy ich aj počastoval kapustou. Nebola taká, čo po nej sviňa prebehla tri razy, ba ani raz, ale vše sa z nej kudlilo ako z míly. A to je veru pri kapuste zlý znak. Cigánov však s hocičím neodbavíš, a zvlášte ratkovskí na seba veľmi dali. Kedysi okolo Veľkej noci poslal lehocký farár písmo na ratkovský magistrát, aby zajtra poslal cigánov do Lehoty na spoveď. Rychtár poslal hajdúcha aby im sdelil rozkaz. „Čo,“ pvedali cigáni, azda za jeho kapustu.? Nejdeme ani predo dvere.!“ A nešli.
***
 
Nielen jarmoky a hodiny, Ratková mala dostať aj iné vzácne veci a mala sa stať ešte slávnejšou.
Žil tam dosť po biede Marcin Chruna. Toho raz malo potkať veľké šťastie. Bolo počuť, že mu zomrel dakde v Amerike bohatý báčik, ktorý celý majetok poručil na rodinu v Ratkovej. Boli to plány čo si robil Marcin.!
„ Z Hájó na Železník cez ratkóskú a sirkóskú dolinu dám spravič remänäný most, a každva rano sä budem po nom s dĺhó pípó prechádzäč. Na Maréne si vystavím kaščial, a Dubä páni Ratkoväne väc nebudú rúbač, to bude zverinec.“
Ale veru dedictvo sa dakde v mori utopilo a Marcin ostal len chudobným človekom a Ratková bez novej slávy.
***
 
V Ratkovej majú dobrý obyčaj, že si tam každý poriadny človek pred smrťou zaopatrí šaty, v ktorých ho majú pochovať, keby ho Pán Boh ráčil z tejto časnosti povolať k sebe do večnosti. Načo sa má po jeho smrti rodina sháňať po sklepoch a židoch, alebo ešte aj rozmýšľať čo mu oblečú? !. Náš Marcin Chruna chcel byť ešte opatrnejším: Dal si za živa spraviť nielen šaty, ale aj truhlu, na ktorej bol pekne vymaľovaný súkenícky címer tj. kolovrat a krosná. Keď mu stolár doniesol truhlu, dal namedovať dve holby pálenky a zvolal susedov, aby prišli na kar, lebo po jeho smrti sám Boh vie či sa im čoho dostane.
Aj sa jedno piati šiesti zišli, a keď najlepšie devernovali, jeden z nich mienil, že by si báčik mali tú truhlu odmerať, či bude pre nich dosť spratná. To sa pozdalo aj Chrunovi. Vyredikal sa do truhly, vystrel sa ako mrtvý, a súsedi položili na neho vrchnák. Ale veru zle obstál.! Súsedi vrchnák prisadli a milého báčika z lády nepustili, kým pálenka trvala. Darmo sa prosil. aby mu dali aspoň za skleničku. Na to mu len odpovedali:
„Mrtvý s mrtvými a živí so živými.“
Ale vám za to bol ešte dlhé časy živý, takmer mu ládu osuheľ zvrtala a šaty do truhly mole pojedli. Ale aj jemu odbila hodina, lebo sa ochvátil zo štítnického dohánu ako prepytujem krava na ďateline. Od rána do večera neprestalo sa mu z neho ščikutkať, až ščikutkajúc aj dušu vyščikutkal.
***
 
V Ratkovej je porekadlo: Taká haravara ako u Bubnó. A veru staré porekadlo. Niektorí mladší Käkäni už mu ani nevedia pôvodu. Ale starí vyprávajú, ako to bolo.
Žil na Ratkovej mešťan Buben. Bol sa vyučil krpčiarom a tiež sa živil týmto poctivým remeslom. Ale na staré kolená bol rád, keď si vypýtal kúščik dohániku. Však ani za mladi nikdy grajciarom nesmrdel. Ináčej však nebol odchodnejší od ostatných Käkänov. Za mladých časov chodil s krpci po svete handlovať. Keď sa vybral z domu, vždy sa len takto odobral:“Dobrú noc rozum, kto via kody sä opä s tobó zídem.“ Lebo to bol taký chlap, že nikdy za golier nevylial.
Raz ho jeho kamaráti poriadne cez lavičku previedli. Išli práve z jarmoku z Miškovca a od Hrkáča sa veru v každej krčme kus zastavili, aj na Brusníku, aj na Rybníku, aj v Sási, tak, ež báčik Bubnó už bol dokonale zmoknul, a pri Mašime sa zredikal do lúky. Aj s Fakom ktorý mu nosil tovar.
Čo teraz počať s koňom? Čo s Bubnom? Jeden kamarát rozhodol: „Täžký je, hor ho nemožno vytentušič, rašé ho nahajmo tam, nech sä vychräpe, šak koj vytriazvéje, aj sám domó poträfí.“ Fakóva vzali za kantárom a báčik ostali v lúke si vyfukovať.
Ale jeden z kamarátov, huncút vybíjaný na čertovom kolese a súci na šibeň sa vám potajomky vrátil k báčikovi a čo myslíte, že s ním urobil? Vyzliekol ho do naha, šaty vzal so sebou a doma zavesil na báčikov pôjd.
Že bolo leto, Bubna nič nepokonfundovalo. Dobre mu padlo, že ho vetrík ovieval – to ho ešte lepšie čičíkalo. Ale nad ránom, keď padla rosa a kus sa ochladilo, báčik začal cítiť. že nie je doma pod duchnou v posteli. Prebudí sa, obzre sa – „Večný Pane Bože, ši som to jä , ši som ni jä? Ech to som vera ni jä, to sä mi len tak snívá?“ Pretiera oči, opäť sa obzerá, ale veru vždy sa vidí len nahý. Vyskočí ako pochabý a uteká prosto k mestu. Príjde poza humná do svojho dvora , tu jeho psík Paríz počne prekliate do neho štekať. „No, na moj´ dušu, som preci ni jä koj mä už ani mvaj Pariz nepozná.“ – Umorený, ustrachovaný vojde do izby. Tu jeho stará z postele začne na neho sypať ani z mecha tie najkrajšie titule:
„ Ty ožran, ty kódúš, ty márnik, ty zo sveta zbehlý rangas, šva mi dušu zabíjäš, krv strebeš a živat nivošíš !“
„Ach ženiška mojä drahá, len dälé,len dälé ve to tak dobre padne mvajmu srdcu, ani šva by si mä starým sadlom maščila. Precä som to len jä, koj mä mojä žena tak dobre pozná!
Však sa také veci ľuďom aj inde stávajú, A nielen v Ratkovej.
***
 
Keď som vám to už vytáral, aby ste sa nenazdali, že Käkäni sú naozaj márníci a trovní ľudia, musím ešte prezradiť, že len tak niekedy na jarmoku, alebo keď sa pritrafí dobrá príležitosť. Ináčej sú ratkoväni veru šporovní a gazdovliví ľudia. Tak trebárs tento mešťan Novák.
Bol to súkeník , doma sa živil pri chudobe, a že robil sám nikdy nemal toľko súkna na predaj, aby mohol zjednať voz a ísť s vozom na trh do Pešti, ako chodili bohatší. Ale predsa peštianske jarmoky boli jeho ideálom. Veď aj Käkän má svoj ideál. Šporoval, do krčiem nechodil, kontramarš jedol a pil vodu. Keď už ma zopár grošov, povedal si, že môže niečo oferovať, však ho čert nevezme pre dakoľko tých groší, len keď niečo skúsi a užije.
Vybral sa za ostatnými, čo išli vozmi. Po týždňovej ceste ich „plť“ zakotvila v Pešti na Homoku. Jarmok bol ledva-ledva, ale predsa len jarmok: Aj sa predalo aj sa ešte zvýšilo, peniaze však boli. Báčik Novákó vyrátal, že sa môže aj kúščik rozveselič. Dal sa s druhými na veselé putovanie po Pešti. Boli aj v divadle, aj v niekoľkých hostincoch, popili si, pobavili sa. Ale mali aj hlad. Že sa im neľúbilo, že všade len nemecky alebo po maďarsky handrkovali, to je im ku cti, ale čo bolo robiť, keď hlad je hlad.! Ale šärt vzal tých Nemcov a Maďarov, len keď kašäsina (pečená kačica) bola dobrá. Tá pomerila bašíka Novákó aj s tými Nemcami. Horšie bolo, keď sa malo platiť. Aj báčik Novákó zavolali: „Záhlen“, vytiahli z vašku štrimflu, v kotré striablo a šervence trímali, a spýtali sä, kelo stojí tá kašäsina?
„Vierzig kreutzer“ povedá kelner.
„Šva to pódá ?“
„ Eš šciricäč gräjcäró !“
Bášik Novákó nechceli sa jednať, lebo nechceli, aby sa niekto nazdával, že sú hocikto, vyčítali štyricať grajciarov, novučičkých šajnových. Ale kelner nebol spokojný.
„Das ist wenig!“ povedal. Novák nerozumel.
Šva to opä mrmle tot nemec ?“
„Tuž že ste mu málo dali !“
„Tu ve som mu adaj ščiricäč vyšítav !
„Ve šciricäč, ale ni v šajne, ale striable !
“Šva –– tot kus kašäsiny šciricäč gräjcäró v striable koštuje? Pane! Ve jä na tých penäzoch mojú famíliju do týžnä chovám !“
Ale čo, zaplatiť sa muselo a báčik Novákó sa zariekli, že do Pešti, kde ľudí zdierajú, nikedy už nevkročia. A ozaj už nikdy nemali chuti ísť do hlavného mesta uhorskej krajiny.
To by jä – pódá- šitky moja mozole na bandol a bäle premrhav, alebo by musev dákyho princä zabič a olúpič, ak by chcev tak hrdo žič. Nikdá mä väcé Pešť nevidží!“
A vraj Pešť ho už naozaj nikdy nevidela, ale ani on Pešti.
***
 
Aj v Ratkovej ťahali bujaka ( po ratkovsky bujalä ) na vežu. Bola krytá len šindľom. Šindeľ spráchnivel, zaľahol naň mach, dakedy vyrastala aj trávička. Jednoho roku narástla na túrni tráva peknejšia, ako na Malíkovej (lúke). Čo si počať.? Škoda by bolo trávu tam nechať. Pekná je, veru nie pre hocaké zuby. Načo by mal z toho mať osoh len jeden človek, keď trávu môže zosohovať celá obec. Veď túrňa je všetkých. Nech ju spasie obecný bujal. Ale veža je vysoká. Ak sa zabije.?
Nakládli pri túrni duchán , ak by spadol z povraza, aby sa mu nič nestalo.
Bujala priviedli.
Uväzali za hrdlo ako vola do jarma a vytähli na túren. Už v polovici výšävy bujal jazyk vyplaziv.
„Aha,“ pódajú tí dole, “už vopred cíčí, eš mu bude šmäkovač.“
Ale milý bujal, kým ho celkom hore vytähli, sä zadrhnú a trávu nechcev ješč. A k tomu ešte aj to sä priträfilo, ež štrang, na kotrom ho hor tähali , nemahl dlho takú tärchu zniašč a práve vtody sä roztrhnú. koj už bujal bú tamhor na túrni. Totot letev ani šicí šärti a v letku sä ruzpuknú ež mu šitky bäle povytekali von.
Môžete si domyslieť, čo sa stalo s duchnami panej rychtárky, ktorá nechcela svoje podložiť na zem, aby sa neumazaly od hliny, ale len na sám vrch. – Voľačo podobného vyprávajú aj o Sebechleboch v Honte.
***
 
Ratkovani nemali len starosti s túrňou, ale aj s kostolom samým. Dve síce rôzne, ale predsa podobné verzie vyprávajú aj o kostole v Slov. Ľupči, a veru sa bojím, že ani sa nestalo v Ratkovej všetko, čo na ňu prišívajú. Keď už raz začnú biť, bijú všetci.
Povedá sa, že Käkäni predbehli o dobrých sto rokov Amerikánov, ktorí vraj tiež prenášajú domy, paloty a chrámy na miesto, kde sa im lepšie hodia, alebo páčia. Veď Ratkovänom sa ich kostol veľmi páčil, aj keď na veži rástla trávička, ale predsa raz pozorovali, že by bolo peknejšie celé okolie, keby stál aspoň o láktor bližšie k „veľkému rädu“. Cirkevný kurátor bol priam tak múdry, ako jeho kolega solársky kurátor.
„Ve si v tom možno dač rady“, povedá,“pocisnimo ho ta dälé a bude stáč tam, de my ho kcemo!“
Pocisnúč, ale ak? Tuž tak na hrachu. To je okrúhly, tot sä bude kolókač a kostel s nim. Aj tak urobili. Na tú stranu, kam sa mal kostel ďalej pomyknúť, nasypali hrachu, a aby videli kedy bude dosť, pán kurátor rozprestrel kepeň akurát na jednu sáhu.
„ Koj tot kepen bude pod kostelom, tak je došč pocisnútý!“ a hneď išli všetci na druhú stranu tískať. Keď už sa dlho molestovali. išiel pán kurátor na druhú stranu pozrieť, či sa kostol pohol. A naozaj: ani hrachu nebolo, ani kepeňa. Sám mestský hlásnik uznal, že kostol už stojí na peknejšom mieste. A kostolník sa radoval, že teraz už nebude mať do kostola tak ďaleko ako predtým.
Pán kurátor hneď na mieste rozhodol, keď vykonali taký kus práce , že nezaškodí aby šli do krčmy vypiť si, pravda dnes nie na obec, ale na cirkev. Vypili si a všetci boli spokojní.
Chyba o týždeň ide pán kurátor na Hron s krpcami a tu okolo Telgartu vidí žobráka okrúteného vo veľmi známom kepeni.
„Ši sä mi to len tak marí, a ši z pravdy maj kepen ?.Ve tot pod kostelom spošíva !“ Ale aj präcka na nom tá istá a futro navlas , ako na mojom“ povedá sám k sebe.
„Bašik, de ste tot kepen vzäli ?“ kričí na žobráka.
„Kúpil som si od jednoho kolegu, čo chodí žobrať tamto kolo Ratkovej a Kamenian.“
„ A veru to maj kepen!“
„Maže byč, ež ste ho vy stračili. Vam povedav , ež ho pri múre pri kostele najšó“.
Ej, to bola pekná robota! Ale nepovedal už nič ,len keď prišiel domov, prizrel sa na kostol - a ten stál veru už zase na starom mieste!
„Ve smo mi obstáli! Aldomáš vypitý, kepena nit a hrach šärti zozobali.“! hútal sám v sebe.
***
 
Ratkoväni ani teraz nevedia , aká je hlboká obecná studňa. Vykopali ju v mestskom dvore, ale robotníkom chceli platiť len podľa zásluhy, aby im nedali moc. Rychtár rozhodol,že sa studňa nusí premerať a kopáčom sa bude platiť podľa hĺbky.
V tých časoch neboli ešte ani láktre, ani metre, len lokte a rováše. Lenže čo hlava to rozum , a rychtár nejedol darmo mestského chlebíka: vedel vždy pohnúť rozumom, ako krava chvostom.
„Chlapi prineste drúšik, hnedž je odmeräná. A sem sä za mnó šicí, šva ste tak vysokí, ako jä !“
Drúk sa položil šrégom nad studňu a pán rychtár zalapil sa zaň rukami tak, že mu nohy viseli do studne,
„No teráz nak sä druhý za mojä nohy zalapí a tomu zas za nohy trečí, tak uvidžímo, na kelo je chlapó.“
Koj sä už traja trímali pánu rychtárovi za nohy, začalo mu to byť troška ťažké.
„No, poškajte,“ povedá, „kým si ruky poplujem!“ Ale čože, kým si ruky popľúval , pustil sa drúka a všetci hybaj na dno studne. Z merania nebolo nič.
***
 
Keď sa už v Ratkovej stalo mnoho kocúrkovských kúskov, ku ktorým sa hlásia aj iné dediny, alebo aj mestá, zlomyseľní susedia radi by nahovorili svetu, že v Ratkovej našli aj nám už z Hodruše známu hurku, čo mala tie mladé v sebe. Ale Käkäni povedajú, že oni nemusia mať od všetkého, kto si hurku vyhútal, nech si ju aj stroví.
***
 
Ale hlásia sa k tomu, ako ich predkovia posúdili raka na smrť utopením, lenže sa trošičku za svojich predkov hanbia. Ale konečne – keď v liptovskej Boci, alebo v zvolenskej Ľupči posúdili vrabca na smrť shodením s vežeprečo by aj starodávni Käkäni nemohli topiť v svojej „driečnej rieke“?
Bašík Frdesó išli zo stúp a na ceste zazreli dačo sa plaziť Čože je to za potvora ?. hútajú. A aké má nožnice !. To je podistým krajčír !. Veď do tých čias ešte ani jeden Ratkovän nevidel raka.
Báčik chytili čerta za chrbet, lebo neopovážili sa ho ulapiť za nožnice, a dovliekli ho na mestský dom, aby slávna vrchnosť pozrela čo je zač. Všetci vyvalili okále ako jablká a pán rychtár hneď chcel použiť príležitosti.
„Koj je kräjšír, nech strihá a merä !.“
Práve chceli nebohému Cirbesovi dať ušiť hajdúcky mundúr, už aj postav bol kúpený.
„Tuž takto,“ povedá rychtár, tunší (lacnejší) bude, koj nám totot vymerä a vystrihne.“
Rozprestreli postav na stôl a milého raka pustili naň, aby strihal. Milá potvora len chodil po tom súkne, kade chodil, ale veru nemal sa do strihačky.
„Ve to hrdí kräjčíri ani sami nezvykli strihač, lem meräč.“ povie pán rychtár. „Nože pán desätnik, ulapte nožnice a tak strihajte, ako vám tot bude ukäzovač.“
A desätnik chodil vše s nožnicami, ako rak ukazoval, až kým nepostrihal súkno na márne odrobinky.
„Ej bude z toho šärt.“ povie rychtár, „ve či nás obrädživ, takva súkno na nivoš priniašč, to mi už ani Dano Drevenák nesfercuje. Švaže teráz?“.
„ A vera,“ povie vicerychtár, “koj nám takú škodu urobiv, bulo by ho prísne pokutovač.!“
„Hoden jest smrti !“ cituje z písma sám perceptor.
A milého raka odsúdili že musí zahynúť. Ale na jaký spôsob? Na šibeň je primalý, a hlavu mu odťať? veď ani krkov nemá.“Ale šmarmo ho do vody, nech sa potvora zatopí,“ povie jeden senátor. Pristali na to,. a raka bez milosrdenstva šmarili do vody.
„Ši si videv, ak s chvastom trepotav od läku? Nikdaj sä tot z tä nevymoce, tam tot zahynia !“
***
 
Pokrikujú po Ratkovänoch veľmi radi aj: „Ach Pane Bože zbläkni že v tom trnú !“ Nerobte to nikdy, nač škádliť chudákov, ktorí beztak aby hlavy nevystrčili, že by sa im niečo neušlo z ohovárania sveta. Ale keď sa v na pr. v Kameňanoch, alebo v Ploskom opýtate, kde je toho posmešku koreň, vyložia vám s veľkou chuťou, akože to bolo.
Tetka Michlíková bola chudobná vdovička, mala len jednu kozičku, túto vodila pásť na Melichovú stráňu a kade inde po medziach a kríkoch. Raz pasúc zaspala a kozička hybaj pomedzi kríky a tŕnie, až sa jej stratila. Tetka sa zobudí – kozy niet. Hľadá, volá, kričí, ale koza nič. Ukonaná, umolestovaná konečne složí ruky a vzdýchne: „Ach Pane Bože, zbläkni že v tom trnú. !“
***
 
Že prijali kedysi ratkovskí kováči do cechu aj psíka, o tom ste azda počuli
Kedysi nebývali páni majstri takí hrdí, ako sú teraz, hoci mali vo vačku viac, ako terajší hladoši, ktorí sú pýcha na ulici a –oo– v truhlici.
Pán Poldo z Hámra nebol síce kováčom, ale narábal so železom a preto sa ťahal ku kováčom. Detí nemal, ale psíka Milóršoka, ktorého volal synkom. Raz o fašiangoch bola v jeho dome shromaždená kováčska cecha. Pilo sa. Keď už každému kúščik trčalo v hlave, povedá pán Poldo:
„Páni bratä, vjate šva? mohli by ste aj toho majho Milóršoka prijäč za brata do cächy. Dám okov vína.!“
Viac rečí nebolo treba. Páni bratia vďačne pristali. Budú mať okov vína, bude dobrá hostina. Ale mali sa napočúvať, keď sa roznieslo po svete, akého pána brata majú cechmajstri v kováčskej ceche! Dlho ich tým hnevali a domŕzali, ba ešte teraz, keď už dávno nie sú cechy, musia od dobrých ľudí zniesť otázku, či boli na funuse pána brata Milóršoka, a koľkože zaplatili od zvonenia na Ploskom, keď Milóršok zahryzol do trávy?
***
 
Kedysi udrel v Ratkovej do kostola hrom. Zhorel kostol a sním temer celé mesto. Keď bolo po ohni, vošli do kostola pozrieť, koľko je škody. Všetko bolo obrátené v prach a popol, aj organ. Jeden z rady obrátil sa k zhorenému organu a preriekol: „Pane Bože, teraz si sám hvízdaj, koj si orgon spáliv.!“
***
 
Keď bolo po veľkom ohni, sused Džurinda zostal ako kostolná myš: domu nikde, stodoly nikde, chlieva nebolo, všetko zhorelo. Džurinda táral sa po pahrebe – ešte nebola vyhasla. Prišla mu chuť, že si aspoň z pozostatkov svojho domu do pípky zapáli.
„Žena, de mi dohán? spytuje sa.
„Tuž, de že by či bú? Zhorev !“
To už milého báčika celkom vynieslo z flegmy. Chytil ohreblo a milú ženu mlátí ako snopa.
„Dom horí – a ona mi šärtó-däbló deči chytá a dohán mi nahá, ši by tä to neroztrhlo ?“ odľahčoval si pri tom.
***
 
Obyvatelia Bystrého majú veru nepekný chýr. Široko ďaleko veria, že Bystran len to, čo nevidí, neukradne. Ale kedysi sa vraj pri tomto dobrom remesle aj napálili.
Išli Ratkovania s Bystranmi na vlnu do Tisovca. Keď už tam dakde u Bazalidesov žochovali vlnu nad sklepom, vidia na hambáre viseť šunky. Pekné boli, vyúdené, červené ako ruža.
„Ej brat, bulo že by z nich,“ povie Ratkovän. Bystran nepreriekol nič, ale hneď pichol dve z nich šikovne do žocha pomedzi vlnu. Pán Bazalides však to pozoroval, ale nepreriekol tiež ani slova. Odvážil vlnu, kupci zaplatili. Chyba pri odobierke povie pán: „Ku tým šunkám vám vinšujem dobrý apetít. Ešte po tak vysoké cene som svinskva mäso nikda nepredav.“
Pravdu mal. Vlna bola vtedy po štyricať, mäso po dvacať krajciarov striebra za funt.
 ***
 
Koniec vybranej state o Ratkovej  z knihy:
František Václav Peřinka:
Veselé putovanie po Slovensku
 

 
 
TOPlist