Ratková - rodný môj kraj... | Auto prezidenta Masryka a vfšeličo

Osudy historického auta prezidenta Masaryka.

PRAGA GRAND

Koncesia nákladnej dopravy môjho otca z r 1934-38 má svoje zaujmavosti.

Prvé nákladné auto americkej výroby zn „Rugby“ sa nevydarilo. Nebolo robené na vtedajšie hrboľaté prašné cesty a často sa kazilo. Namiesto zárobku sa rodina zadľžila a mama na živobytie zarábala šitím. V tom čase nebola vzácnosťou u nás ani návšteva exekútora k vôli daňovým nedoplatkom. Keď sa otec zbavil tohoto auta, kúpil z Jelšavy od miestneho mäsiara ojazdené malé nákladné auto, ktoré má svoju osobitnú a pozoruhodnú históriu.

Pôvodne to bola reprezentačná limuzína zn „PRAGA GRAND“ prvého prezidenta ČSR T.G. Masaryka. Od prezidentskej kancelárie ju odkúpil bývalý bulharský cár Ferdinand Coburg, ktorý žil v exile na

Prednej Hore pri Muránskej Hute. Od neho auto odkúpil spomínaný jelšavský mäsiar. Ten ho dal prerobiť na nákladné vozidlo, ktoré malo v certifikáte po prestavbe uvedenú nosnosť 1,5 tony (O robustnosti pôvodnej limuzíny svedčí to, že v núdzi uviezlo až 2,0 tony nákladu.) Z Jelšavy sa dostalo k môjmu otcovi, ktorý v tom čase mal od okresného úradu v Revúcej koncesiu na nákladnú dopravu ako „autodrožkár“. .Hlavnou činnosťou bola doprava tovaru pre ratkovských obchodníkov z veľkoobchodov z Tornaly a Rimavskej soboty.

Počas letných prázdnin ma otec často brával so sebou na „poznávacie výjazdy“ do Tornaly, Rimavskej Soboty a Lučenca.

V týchto mestách som počul v tom čase hovoriť väčšinou po maďarsky. Preto som bol veľmi prekvapený, keď som sa dostal s otcom do ďalšieho mesta do Revúcej. Tam som zistil že aj „v meste“ sa hovorí po slovensky. Dovtedy som si vo svojej detskej naivite myslel, že len na dedinách sa hovorí po slovensky.

Vtedy v rokoch 1937-38 som si neuvedomoval, že sa vozím na aute, ktoré je historicku relikviou po prezidentovi Masarykovi.

Poslednou záslužnou a súčasne dobrou zárobkovou činnosťou auta bola vojenská zákazka pri rozvážke stavebného materiálu na stavbu betónových opevnení južných hraníc v okolí Tornaly.

Bunkre neochránili ČSR s ktorou súčasne dožilo aj naše „historické“ auto a skončilo v šrote . Oceľové nosníky jeho podvozku ešte poslúžili, ako vystuženie betónového stropu nad pivnicou susedného domu.

Škoda, že sa z neho nezachovala aspoň figurka poniklovaného bežca na uzávere chladiča, charakteristická pre vtedajšie Pragovky.

Vojtech. Bradovka.

SPOMIENKY

Staré zlaté časy..

Na útržku novín som čítal výrok, že to, čomu dnes hovoríme "mizerná doba", sa bude v búcnosti spomínať ako "staré zlaté časy".

Dnes je taký všedný zimný deň. V pivnici bzučí plynový kotol ústredného kúrenia. Na elektrickom sporáku sa dovára obed v nerezových nádobách . Z poza zavretých dverí kúpeľne počuť otáčanie bubna automatickej pračky. Pokiaľ pračka doperie a obed sa dovarí, manželka lúšti krížovku, aby potom preložila prádlo do sušičky, ktoré večer bude žehliť naparovacou žehličkou pri sledovaní televízneho seriálu.

Ja sedím pri počítači a píšem porovnávanie dnešnej doby so spomienkami na moje detstvo keď moja mama o takomto čase tiež varila obed na sporáku v smaltovaných nádobách, ktorých životnosť predlžovali drotári zaplátaním dier nitovaním plieškov.

Vo veľkom plechovom hrnci sa hriala voda na pranie, ktoré sa robilo v drevenom koryte. Pomôckou na prepieranie bola „valcha“ (vlnkovaný plech v drevenom ráme) dnes ju možno vidieť už len ako muzeálny exponát. Neboli zriedkavosťou do krvi vyžrané končeky prstov od lacného mydla. Voda sa donášala zo studne, ktorá bola na dvore. Plákať sa chodilo na potok. Dreveným piestom na plochom kameni sa sa vytĺkala mydlová voda z prádla. V zime si brávali ženy so sebou v hlinenom mliečniku horúcu vodu, aby si mohli ohriať skrehnuté prsty od studenej potočnej vody.

Žehlilo sa „pigľajzom“ v ktorom tlelo drevené uhlie, alebo sa na sporáku hriali liatinové vložky, ktoré sa vkladali do kovového telesa žehličky. To už bol pokrokovejší spôsob, lebo nehrozilo vypadnutie žeravého uhlíka na žehlené prádlo a nebolela hlava od splodín, ktoré vznikali pri tlení dreveného uhlia. Je to len zlomok spomienok na „staré zlaté časy“. Dalo by sa ešte veľa činností porovnávať a spomínať na drinu našich rodičov o ktorej mladá generácia sotva niečo vie.

Trebárs taká banálna vec, že vidličky a nože neboli z nerezu, a na strieborné príbory sme nemali. Pred nedeľným obedom sa museli železné príbory očistiť od hrdze šmirgľovaním. Ešte aj dnes nachádzam vyradenú vidličku, ktorá od šmirgľovania má vybrúsené hroty ostré ako ihla. A to nespomínam, že všetky domáce práce sa museli stihnúť popri práci na poli a pri opatrovaní domácich zvierat.

Dnes keď z poštovej schránky vyberám hromady farebných prospektov obchodných reťazcov a listujem v nich konštatujem, že koľko vecí je na svete, ktoré ja nepotrebujem.

Som spokojný s tým, ako sa nám žije dnes, a napriek pokročilému veku netúžim sa vrátiť do tzv. „starých zlatých čias“.

Vojtech Bradovka 8.1.2009

Z pohľadu skôr narodených

Koncert na kovadline

Vyrastal som na dedine v Ratkovej, ktorá bola kedysi známa, ako stredisko mnohých remesiel.
Môj prechod z detských do mládeneckých rokov spadá do obdobia začiatku druhej svetovej vojny. Vtedy ešte u nás pracovalo niekoľko desiatok rôznych remeselníkov. Pochádzam z remeselníckej rodiny a už ako decko som sa rád obšmietal okolo majstrov v dedinských dielňach, kde som obdivoval ich remeselnícky fortieľ.
Mnohé postupy si pamätám a dodnes ich využívam, keď relaxujem, najmä pri práci s kovom vo svojej amatérskej domácej dielničke.

Najviac ma v tom čase zaujalo kováčske a zámočnícke remeslo. Často som pomáhal v šmikni kováčovi báčikovi Ondrejovi ťahať kožené mechy, ktorými sa vháňal vzduch do ohniska vyhne. Pohľad na kovanie rozžeraveného železa na kovadline pod údermi kladív majstra za asistencie pomocníka bol úchvatný. Najmä keď som sa dozvedel, že povely na silu a frekvenciu úderov pre pomocníka dával majster zvonivým poklepávaním svojho kladiva na kovadlinu, pričom zručne obracal zvierajúc v dlhých kliešťach tvarovanú podkovu. Tento koncert kladív na kovadline som veľmi rád pozoroval a počúval.

Počas života mojej generácie sa naša rodná dedina veľmi zmenila. Remeslá zanikli. Uznávam, že pokrok je pokrok a nedá sa zastaviť. Z pohľadu tých skôr narodených však s nostalgiou spomínam na rána, keď za brieždenia bolo počuť kikiríkanie kohútov, zvonenie kladív na kovadline kováčskej šmykne, či trúbenie pastierov, vyzývajúce gazdov, aby svoj dobytok vypúšťali z dvorov na ulicu ku stádu, ktoré obecný pastier vyháňal na pastvu.

Tieto spomienky vo mne občas ožijú, keď zrána po našej ulici prehrmí veľkou rýchlosťou a s náležitým hlukom zakuklený motorkár. Nuž čože, zvykajme si. Aj to patrí k pokroku doby.

25. 6. 2008 | Vojtech Bradovka

Tento článok bol uverejnený v tlačenom vydaní denníka SME.

Ratková - rodný môj kraj....