Ratková - rodný môj kraj...

V nemeckej škole...

Moja lacná jazyková škola.

Po ukončení štvrtého ročníka ľudovej školy v Ratkovej ma rodičia dali na "čäri" t j. na výmenu, za účelom osvojenia nemeckého jazyka do nemeckej ľudovej školy v Novej Lesnej pri Poprade. Vychodil som tam v čisto nemeckom prostredí piaty ročník ľudovej školy. Tento spôsob osvojovania nemčiny mal v mojej rodnej obci v Ratkovej dávnu tradíciu.

Podľa rozprávania mojej tety, jej starý otec narukoval do C.K. Rakúsko-uhorskej armády v časoch, keď velenie a v armáde bolo nemecké. Pre neznalosť nemčiny zažil veľa ústrkov a ponižovania, preto si zaumienil, že jeho deti sa musia naučiť po nemecky. Preto už môj otec a jeho brat absolvovali, ako školopovinné deti jednoročný pobyt tzv. výmenou v nemeckých rodinách na Spiši. A to prv ako ich rodičia dali za učňov k miestnym remeselníkom.

Ešte v mojom detstve bolo zvykom, a patrilo to k všeobecnému vzdelaniu vo väčšine remeselníckych rodín v Ratkovej, že deti v školopovinnom veku 10 - 11 rokov chodili jeden rok do nemeckej školy, v rámci výmeny. Hovorilo sa tomu, že dieťa dali na "čäry". Tento spôsob osvojenia nemčiny bol veľmi praktický a ekonomický. Mňa opatrovala po čas školského roka nemecká rodina a môjho rovesníka na výmenu, Alberta z nemeckej rodiny opatrovali naši v slovenskom prostredí v Ratkovej

Nová Lesná (Neuwalddorf) bola v tom čase čisto nemecká dedina s jednotriednou školou

s vyučovacím jazykom nemeckým. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, alebo boli zamestnaní v tatranských podnikoch. Takejto výmene predchádzala dôkladná previerka rodín, ktoré si takto na prechodnú dobu vymenili deti. V mojom prípade "kádrovú" prípravu robil krstný otec. Už rok pred mojou výmenou napísal list rodine Horvayovcov u ktorej bol kedysi on na výmenu v Novej Lesnej. V korešpondencii sa obojstranne referovalo o rodinách ktoré prichádzali do úvahy a pisateľ sa zaručoval, že deti budú v dobrých rukách po stránke rodinného prostredia. Keď bolo všetko dohodnuté odviezli ma rodičia pred začiatkom školského roka do Novej Lesnej otcovým nákladným autom, Dostal som sa do rodiny Jána Breiera, ktorý bol sprievodcom na tatranských elektrických železniciach. Jeho manželka (Tante) bola v domácnosti,

Môj partner na výmenu sa volal Albert a vlastne sme sa videli len dvakrát, na niekoľko hodín, keď ma odviezli k nim, a keď prišli pre neho po skončení školského roka.
prvý deň ma boli rodičia a domáci predstaviť v škole pánu učiteľovi. Bol som veľmi ustráchaný a veľmi ťažko som znášal rozlúčku s rodičmi. Pamätám sa, že keď odišli, veľmi srdcervúco som plakal dobrú hodinu v jednom kuse. Ako to však u detí býva za chvíľu som sa upokojil a predvečerom som sa už hral na dvore s rovesníkmi, hoci som im nerozumel ani slovo. Začiatky v škole boli všelijaké. Nič som nerozumel a písmenká švabachu som z tabule obkresľoval nepoznajúc ich význam. Pán učiteľ Wilhelm Weber bol však zhovievavý. na Vianoce som už ako tak niečo rozumel, ale na polročnom vysvedčení som namiesto známok mal poznámku: "Pre neznalosť vyučovacieho jazyka neklasifikovaný". V druhom polroku som si však už osvojil nemčinu na úrovni jedenásťročného chlapca celkom dobre. Tante bola dôsledná a od Vianoc sa už rozprávala so mnou len nemecky, aj vďaka tomu som sa v nemčine zdokonalil natoľko, že na konci školského roka som bol v škole riadne klasifikovaný a prospel som dobre. Spomínam si, že keď som prišiel po desiatich mesiacoch domov, tak v zápale hry s kamarátmi som sa pozabudol a chlapcov som niekedy oslovoval nemecky.

Prostredie v ktorom som sa ocitol sa odlišovalo zvykmi a správaním obyvateľstva od mojej rodnej obce. Možno povedať, že obyvatelia Novej Lesnej boli pokrokovejší najmä v poľnohospodárstve. Tu som prvýkrát videl vyberať zemiaky tzv. "čertom" ťahaným koňmi. Vo dvoroch boli vybetónované hnojiská. Takmer za každou stodolou bol koňmi poháňaný gepeľ na pohon sečkovice, alebo iného zariadenia. V dedine bola výstavná budova "Consum" (potravné družstvo na poschodí s divadelnou sálou) v prízemí bol obchod s rozličným tovarom, jediný v obci. Jednotriedna škola bola tiež na tie časy moderná s učebňou na poschodí a na prízemí s bytom pre učiteľa.

Dedina bola elektrifikovaná, a počas môjho pobytu tu vystavali verejný vodovod. Kúpeľňu sme síce nemali, ale Tante nás s Pálem, každé dva týždne vykúpala v drevenom koryte na pranie. Keď mi po kúpaní čistila uši, pritlačila mi hlavu o svoju hruď, a to bolo jediné objatie, ktoré sa mi občas dostalo od nej. Starala sa o mňa dobre, ale chýbala mi nežnosť, ktorej sa mi v detskom veku hojne dostávalo doma od mojej mamy, Večera bola dennodenne rovnaká; varené zemiaky a mlieko. Bolo to dosť fádne, chvíľami sa mi to aj protivilo, ale napriek tomu zemiaky mám rád aj dnes, i keď nie každý večer. Pred príchodom zimy domáci kúpili päť oviec, ktoré zarezali a po rozštvrtení naložili do soli v drevenom sude. V zime z tejto solenej baraniny varili rôzne jedlá. Veľmi dobrá bola v polievke s krúpami a fazuľou. Na fašiangy sa konal karnevalový sprievod s muzikou cez dedinu. Mládenci a dievčatá v rôznych maskách a prestrojení išli hore dedinou, a v domoch kde sa zastavili ich pohostili.

Medzi našimi rodičmi bola dohoda, že výdavky v hotovosti na školské potreby, alebo iné nevyhnutné náklady sa budú zapisovať. Pri ukončení výmeny sa porovnajú, a doplatí sa rozdiel. Tante veľmi precízne viedla túto evidenciu v osobitnom zošite, a zapisovala svedomite, každý halier za ceruzky, zošity či pero a pod.

Žiadne vreckové som od Tante nedostával. Jediným mojím vreckovým za celý školský rok bolo 60 halierov, ktoré mi dal príbuzný Onkel (ujo), za nesenie kríža v pohrebnom sprievode a ešte a konci školského roka keď sa konal majáles som dostal od Tante 1 Kčs na zmrzlinu.

Po ukončení výmeny na konci školského roka ma doviezli Breierovci domov na taxíku do Ratkovej, kde moji rodičia vystrojili veľkú hostinu pre Albertových rodičov. Po obede prišiel rad na vzájomné vyúčtovanie osobných nákladov.

Tante predložila pedantne vedený zošit so všetkými výdavkami, ktoré mali so mnou. Môj otec vybral zo zásuvky nejaký zošit a hŕbu papierikov s ledabolo vedenými poznámkami a dal sa do porovnávania nákladov na Alberta, ktoré zďaleka neboli také úsporné a precízne vedené ako výdavky na mňa. Chvíľu sa tváril, že usilovne čosi zratuje a po chvíli vyhlásil, že náhodou výdavky sú rovnaké na obidvoch stranách, a nikto nikomu nič nedlhuje. Bolo to gesto, lebo moji rodičia boli určite veľkorysejší k Albertovi, ako precízna Tante ku mne. Viem, že Albert sa pri odchode veľmi dojato lúčil s mojou mamou, lebo počas desaťmesačného pobytu v Ratkovej sa mu dostalo od nej oveľa viac nežností a citových prejavov než na aké bol zvyknutý doma.

V nastávajúcom školskom roku som nastúpil do prvého ročníka meštianky v Ratkovej.Na hodinách nemčiny som sa vlastne nudil. Na stavebnej priemyslovke v Prešove po skončení meštianky, bola nemčina povinná do príchodu fronty v roku 1944. Týmto sa využitie mojej znalosti nemčiny vlastne skončilo, lebo po oslobodení sa stala na škole povinnou ruština, a krátko po vojne hovoriť nemecky sa považovalo takmer za vlastizradu.

Ako sme sa dozvedeli, takmer všetci obyvatelia Novej Lesnej evakuovali pred príchodom fronty na západ. O ich osude po vojne neviem nič. Moja mama sa snažila hľadať cez červený kríž Alberta, lebo sme sa dopočuli, že v povojnovom Nemecku je hlad a bieda, no nepodarilo sa zistiť jeho pobyt, aby mu mohla poslať balík. Často spomínala Alberta, ktorý jej prirástol k srdcu ako náhradný syn počas výmeny nás školákov.

Okolo roku 1970 pri jednom výlete vlastným autom do Tatier s manželkou a deťmi sme odbočili pri návrate z Nového Smokovca do Novej Lesnej, Obišli sme dedinu po mne známych uliciach. Hľadal som "náš" pomerne veľký dom Breyerovcov s priestranným dvorom uprostred dediny. Kedysi dávno to bola škola. Preto mali moji domáci prezývku "Schulmeister" (školník)

S ľútosťou som zistil, že dom v ktorom som býval ako jedenásťročný chlapec práve búrali.

Bolo mi smutno. Mal som pocit, že mi zbúrali kus detstva.

Napísal v roku 1998 Vojtech Bradovka

Doslov

V roku 2008 som dostal od pani Ivety K. obyvateľky Novej Lesnej e-mail v ktorom uvádza, že čítala môj článok na wbs KGB a žiada ma o súhlas s uverejnením výberu z mojich spomienok pre knihu o histórii Novej Lesnej, ktorú chce napísať. Medzi nami začala elektronická korešpondencia. Poslala mi aj niektoré staré fotografie na identifikáciu. Pani Ivete vďačím za to, že prostredníctvom jej známosti s s bývalou obyvateľkou Novej Lesnej bývajúcej v Nemecku podarilo sa jej zistiť adresu môho rovesníka Alberta Breyera, ktorý žije s manželkou v penzióne pre seniorov v Nemecku. Pani Iveta mi poslala aj fotografiu na ktorej je Albert ako žiak piateho ročníka ľudovej školy v Ratkovej. 1935-36, trieda v Repištiach p učiteľ J. Matejka.

Albert Breyer v hornom rade druhý z ľava v bielom tričku.

Po šesťdesiatdva ročnej prestávke sme si Albertom vymenili poštou listy. Ich obsahom boli hlavne osudy našich rodičov a jeho brata. Žiaľ pre pokročilý vek a náš zdravotný stav vzájomné osobné stretnutie už neprichádza do úvahy.

Vo svojich spomienkach sa vraciam do detských čias strávených v Novej Lesnej v školskom roku 1935-36. Je mi ľúto, že rodina Breyerovcov, mojich „náhradných rodičov“ musela opustiť svoj rodný kraj a rodný dom a prežiť neľahký osud vysťahovalcov v cudzine.

V. Bradovka, január 2009

Ratková - rodný môj kraj....